Documente online.
Username / Parola inexistente
  Zona de administrare documente. Fisierele tale  
Am uitat parola x Creaza cont nou
  Home Exploreaza
Upload



















































Rómeo a Júlia William Shakespeare

Ceha slovaca












ALTE DOCUMENTE

POČÍTAČE, JEJICH PRINCIPY A VYUZITÍ
Péče o starsí a staré pacienty, péče o pacienty v terminálním stádiu a péče o pacienta zemřelého
Bratři Nedvědové - Balady
Klíčník
Kapitola první - Soví posta - Harry Potter byl v mnohém neobyčejně zvlástní chla¬pec.
ČÍNSKÁ KUCHYNĚ
Japonská kuchyně II
Digital Signature
22
Český surrealismus,Nová věcnost Toyen,J

1595

 

Rómeo a Júlia

 

William Shakespeare

 



Postavy vystupujúce v dráme

 

Escalus - Veronský princ

Paris - mladý gróf, príbuzný Veronského princa

Montek - hlava prvého znepriateleného rodu

Kapulet - hlava druhého znepriateleného rodu

Starý muz - patriaci k rodine Kapuletovcov

Rómeo - syn rodu Montekovcov

Tybalt - synovec Lady Kapuletovej

Mercutio - príbuzný Veronského princa a priateľ Romea

Benvolio - synovec Monteguea

Brat Laurence - Frantiskán

Brat John - Frantiskán

Balthasar - Rómeov sluha

Abrahm - sluha Montekovej rodiny

Sampson - sluha Kapuletovej rodiny

Gregory - sluha Kapuletovej rodiny

Peter - sluha Júliinej pestúnky

Lekárnik

Traja hudobníci

Úradník

Lady Monteková - Montekovaova manzelka

Lady Kapulet - Kapuletova manzelka

Júlia - dcéra Kapuletovcov

Júliina pestúnka

 

Verónsky občania, páni a dámy z oboch rodín, masky, nosiči pochodní, poslovia , garda, nočný stráznici, sluhovia a dozorci.

 

 

SCÉNA.--Verona; Mantova.

 

PROLÓG

 

Vstup chorusu.

 

Chorus: Dva rody, oba rovnako dôstojné, v prekrásnej Verone kde odohráva sa nás príbeh, z dávnej nenávisti vyvolali na povrch novú vzburu, v ktorej ľudská krv opäť pospinila ruky občanov. Smrteľné hriechy lezia na bedrách oboch rodov a pod hviezdnym krízom spojil osud pár milencov, nesťastnou náhodou, láskou na celý zivot. Obaja smrťou pochovali nenávisť rodičov. Strasný príbeh smrťou poznačenej lásky; kde pre pokračovanie rodičovského sporu, nemohlo ich nesťastnému koncu nič zabrániť. 

Teraz dve hodiny násho príbehu. Ak budete pozorne sledovať či sme niečo nevynechali, nasa snaha bude odmenená.

 

 

Akt 1. Scéna 1.

Verona.  Verejné miesto.

 

Vstúpia Sampson a Gregory (s mečmi a stítmi) z Kapuletovej rodiny.

 

Samp.  Gregory , daj na moje slová, nebudeme nosiť uhlie.

Greg.  Nie, veď nie sme baníkmi.

Samp.  Mali by sme sa narovnať, nez nám praskne zlč.

Greg.  Ano, kým sme zivý, uvolnime svoje hrdlá z goliera.

Samp.  A spravím to rýchlo! Pohnem si!

Greg.  Ale ba, nez ty sa rozhýbes.

Samp. Kazdý pes z Montekovho domu ma rozhýbe.

Greg. Pohyb znamená rozruch, a byť udatný znamená zostať. Preto ak sa hýbes, musís utekať preč.

Samp. Pes z toho domu so mnou hne, i keď stojím. Chcem zobrať  k múru ktoréhokoľvek muza či devu od Montekovcov.

Greg. Ukazujes sa ako chabý sluha. Pre najslabsích chodia k hradbám.

Samp.  Pravda, a preto zeny, krehké ako nádoby, sú vzdy pritlačené k stene. Chcem pristrčiť Montegueových chlapov k hradbám, a ich slúzky k múru pritlačiť.

Greg. Spor je medzi nasimi pánmi a ich muzmi.

Samp.  To je jedno.  Chcem sa ukázať ako tyran. Keď bojujem s protivníkom, budem krutým k ich sluzobníkom a odrezem im hlavy.

Greg. Hlavy sluzobníkom?

Samp. Áno, hlavy sluzobníkom, alebo ich sluzobných. Ber to so zdravým rozumom.

Greg.  Musia to vziať s pocitom, ze to cítia.

Samp.  Budú to cítiť, kým budem schopný stáť tu, a je známe, ze som pekný kus chlapa, ziadna ryba.

Greg.   Nie si ryba. Ak áno, tak si len úboziak. Tas zbraň! Prichádzajú dvaja Montekovci.

 

 

                                                                                              Vstupujú dvaja sluhovia ( Abrahám a Balthasar).

 

Samp. Moja obnazená zbraň je vonku. Pohádajme sa! Podporím ťa.

Greg.  Ako?  Otočís sa a utečies?

Samp.  Neboj sa o mňa.

Greg.   Nie, zenís sa. Bojím sa o Teba!

Samp.  Vezmime právo na svoju stranu, nech začnú oni.

Greg.   Budem sa mračiť keď budú prechádzať okolo a nechám ich niečo podniknúť.

Samp.  Nuz, nech si trúfnu. Ukázem na nich prstom, je im hanba ak to znesú.

Abr.  Ukazujete svojím prstom na nás, pane ?

Samp. Áno, ukazujem, pane.

Abr. Ukazujete svojím prstom na nás, pane?

Samp. (stranou Gregorymu) Je právo na nasej strane, ak poviem áno ?

Greg.  (stranou  Sampsonovi)  Nie.

Samp. Nie, pane. Neukazujem svojím prstom na Vás, pane, len tak ním ukazujem.

Greg.  Hádate sa, pane?

Abr.  Hádať sa pane? Nie, pane.

Samp. Ak sa hádate, pane, som tu pre vás. Môj pán je tak dobrý, ako vás.

Abr. Ale nie lepsí.

Samp. V poriadku, pane.

 

                                                                                              Vstúpi Benvolio.

 

Greg. (bokom Sampsonovi) Povedz " lepsí". Tu prichádza jeden z príbuzných môjho pána.

Samp. Nás je lepsí, pane.

Abr. Klames.

Samp. Tas, ak si muz! Gregory, nezabudni na svoj tvrdý úder.

                                                                                              Bojujú.

Ben. Stačilo, blázni! (Zrazí ich meče).  Zlozte meče. Neviete čo robíte .

 

                                                                                              Vstupuje Tybalt.

 

Tyb. Čo? Ty ukazujes svoje umenie medzi týmito vidiečanmi? Otoč sa Benvolio! Pozri na tvoju smrť.

Ben. Zachovajte mier. Zloz meč, dokáz to a rozlúč sa s týmito muzmi spolu so mnou.

Tyb. Čo, skončiť?! A hovoriť o mieri? Nenávidím to slovo tak ako nenávidím peklo, vsetkých Montekovcov a teba tiez. Do strehu, zbabelec!

                               Bojujú spolu.

Vstúpi stráznik a traja či styria ozbrojený občania.

 

Stráz.  Kyje, hroty a meče! Bite! Ubite ich k zemi!

Obyv. Dolu s Kapuletovcami! Dolu s Montekovcami!

 

                Vstúpi starý Kapulet v jeho rúchu spolu so svojou zenou.

 

Cap. Čo je to tu za rozruch?  Hej, dajte mi môj dlhý meč!

Zena. Barlu, radsej barlu! Prečo volás o meč?

Cap. Môj meč, povedal som! Starý Montek prichádza a máva na mňa svojou čepeľou.

 

                Vstupuje starý Montek so svojou zenou.

 

Mon. Kapulet, ty zlosyn! Nezdrzujte ma, nechajte ma konať.

M.zena.  Ty bridlica, nepohni sa ani o krok.

 

                Vstúpi princ Escalus so sprievodom.

 

Princ. Rebelský poddaní, nepriatelia mieru, rúhači oceľou zafarbených susedov. Nepočujú? Čo? Hej páni, vy bestie, uhaste oheň vásho zhubného sporu. Ruzová fontána vyteká z Vasich zíl! Bolesťou múk, z vasich krvavých rúk, odhoďte mizerné zbrane na zem a počujte rozsudok svojho rozhnevaného princa. Tri verejné hádky splodené prázdnymi slovami, tebou starý Kapulet a Montek, trikrát porusili pokoj nasich ulíc a ohrozili obyvateľov Verony. Starými rukami pouzívate staré zbrane, zbytočné v miery, a krvou ich zmáčate pre vás dávny spor. Ak este raz narusíte pokoj nasich ulíc, vase zivoty budú platiť za stratu mieru. Teraz sa vsetci rozíďte domov. Ty, Kapulet, pôjdes so mnou, a Ty, Montek, príď ku mne poobede do starej veze, verejného sudcovského miesta.

                               Odídu (vsetci okrem Monteka, jeho manzelky a Benvolia)

 

Mon. Kto vyniesol na povrch ten starý spor novou hádkou? Hovor,  synovec, kde si bol keď začala?

Ben.  Bojovali tu vasi sluzobníci a sluhovia vásho protivníka, keď som prisiel sem. Podieľal som sa len na časti. V okamihu sa objavil výbusný Tybalt s mečom pripraveným, a vyzýval ma jedným dychom. Krútil ním nad hlavou a sekal do vetra. "Čo? Nikto nie je zranený", zasyčal pohŕdavo. Pokým sme si vymieňali údery a rany, prichádzali stále ďalsí a ďalsí a vsetci sa k boju pridávali az prisiel princ, ktorý nás rozdelil.

M.zena. Oh, kde je Rómeo? Videl si ho dnes? Som rada, ze nebol na tomto mieste.

Ben. Pani, hodiny pred tým, nez sa kloním slnku a pozerám na zlato v okne na východe, náhoda myslím, priviedla ma von, kde pod korunami stromov na západnej strane mesta, včasne ráno som zočil prechádzať sa vásho syna. Idem k  nemu, ale vyhýbal sa mi a obrátil sa k  lesu. Odhadol som jeho náladu podľa vlastnej. Tiez chcel byť sám, nikým nerusený. Sledoval som svoju náladu, nie jeho a ochotne sa mu vyhýbal.

Mon. Mnoho rán ho tam videli so slzami rozsirovať čerstvú rannú rosu a tmavé mraky jeho hlbokými vzdychmi.  Ale vsetko hneď  rozveselí slnko,  keď pri východe vzdialené, ako hrások vyzerá. Spoza tieňov závesov, z Aurorinej postele, ďaleko od svetla prikradne sa môj syn domov. Sám sa skryje v miestnosti, zavrie okná, vymkne denné svetlo. A sám si vytvára noc umelú. Tmou musí túto náladu dokázať. Len dobrá rada môze dôvod odstrániť.

Ben. Môj vznesený strýko, je vám známa toho príčina?

Mon.  Neviem či mi niečo prezradí.

Ben. Dali ste mu čas premýsľať?

Mon. Často, podľa mňa i mnohých priateľov. Ale on,  jeho vlastný cit mu radí - nech hovorím pravdu - aby sám bol utajený a skrytý, ďaleko od zvukov odhalenia.  Ako malý červík čo zabráni lístiu, aby ukázalo svoju krásu vánku i slnečnému svitu.  Ale, mohli by sme zistiť z čoho pramení jeho smútok. Ak to zistíme, s radosťou liek mu poskytnem.

 

Vstúpi Rómeo.

 

Ben. Pozrite, práve prichádza. Zistím prečo je tak mrzutý. Prosím vsak, ustúpte trochu bokom. Inak bude vsetko popierať.

Mon. Budem sťastný ak tu zostanes a vypočujes jeho spoveď. Poď, zena moja, odchádzame.

Odídu (Montek a jeho manzelka)

 

Ben. Dobré ráno bratanče.

Rom. Je deň este mladý?

Ben. Sotva deväť odbilo.

Rom. Mne áno! Dlhých smutných hodín. Čoze môj otec stadeto odisiel tak rýchlo?

Ben. To nič. Aký ziaľ predlzuje Rómeove hodiny?

Rom. Nedostatok toho, čo ich robí krátkymi.

Ben. Si zamilovaný?

Rom. Bez -

Ben.  Lásky?

Rom. Bez jej pozornosti je, kde ja ľúbim.

Ben. Beda takej lásky, v tvojej predstave jemnej. Býva krutá a tvrdo skúsa.

Rom. Ach, beda takej lásky, ktorej predstava je este zahalená. I bez očí vidím cestu k tomu, po čom túzim! Kde budeme stolovať? U mňa! Čo za potýčku to bolo tu? Nič mi neprezradís a ja som nič nepočul. Mnoho dôvodov k nenávisti je tu, ale i mnoho k láske. Prečo teda? Ó hasterivá láska! Ó milujúca nenávisť! Vsetko a nič k dôvodu prvému. Ó ťazká ľahkosť, striedma márnotratnosť! Deformovaný neporiadok dobré zdanie vytvára. Pierko ako olovo, jasný dym, chladný oheň, choré zdravie! Prebúdzajúci spánok, ktorý nie je tým, čím je. Túto lásku ja cítim, čo necíti lásku. Dosť aby si sa nesmial?

Ben. Nuz, radsej budem plakať.

Rom. Dobrá dusa, nad čím?

Ben. Nad tvojím srdcom skľúčeným.

Rom. Áno, taká hriesna je láska. Ťazký smútok spočíva v hrudi mojej a síri sa ďalej. Láska, ktorú ti spesne predvádzam, pridáva mnoho smútku k tomu, čo uz vlastný je mi. Láska je dym povznásajúci sa vzdychmi. Je očisťujúca iskrivým ohňom v očiach milencov. A tiez trápivá, ako more ziviace sa ich slzami. Čím este je? Najrozváznejsím bláznovstvom, dusiacim puchierom a pritom stále sladká a milá. Zbohom priateľ môj.

Ben. Spomaľ! Chcem ísť s tebou. Ak ťa opustím i ja, krivdu spácham.

Rom. Ticho! Stratím sa sám, nie som tu: Toto nie je Rómeo. Ten inde sa nachádza.

Ben. Povies mi, celkom vázne, kto je lásky tvojej cieľ?

Rom. Čo? Mám vzdychmi to tebe prezradiť?

Ben. Vzdychmi? Prečo? Nie. Ale normálne sa vyjadri, kto to je.

Rom. Nútis muza chorého smútkom, meniť jeho vôľu. Ach, zlé je naliehať na toho, ktorý sám je nesťastný! Trúchlim, bratranec, zenu milujem.

Ben. Bol som blízko keď zaľúbenosť predpovedal som.

Rom. Priamy zásah, pistolníku! A ona neposkvrnená je kráska.

Ben. Takú krásku, popravde,  je ľahké strafiť.

Rom. Dobre, touto strelou si vsak minul. Ona nemôze byť zasiahnutá sípom Amorovým. Má dôvtip Diany a cudnosť jej, chráni brnenie nepriepustné detsky slabým sípom lásky. Utečie z obkľúčenia času lásky, aj stretu pohľadov obdivných, a jej klín nedosiahne ani svätec najdrahsí.  Ó, bohatá je krásou, i keď chudá je. A keď zomrie, skoná nedotknutá i jej krása.

Ben. Tak asi prisahal 21521i812v a, ze cudnou zostane.

Rom. Ona určite,  a v tej setrnosti plytvá veľmi. Krása, ktorá prísne drzí pôst, potomkov sa nedočká. Je krásna, tiez múdra. Múdrejsia nez pekná. Pre dosiahnutie raja, nesťastníka robí zo mňa. Krivo prisahala láske, a pre ten sľub zijem ako mŕtvola, ktorá rozpráva tu teraz.

Ben. Slobodu dopraj svojmu zraku. Preskúmaj i inú krásu.

Rom. V takom prípade, vzpomeniem na jej krásu este viac.  Sťastná je maska, ktorá nedotknuté čelo jej bozkáva. Kto bol zasiahnutý slepotou, zabudnúť nemôze, na drahocenný poklad svojho zraku. Ukáz mi krásavicu ktorá ju predčí. Jej krása vsak posepne mi poznámku: Kde sa dozviem kto je krajsí, nez krása najvyssia? Zbohom. Tvoje rady nenaučia ma, ako zabudnúť.

Ben. Ja vsak vyliečiť ťa chcem, lebo inak s vinou naposledy vydýchnem.

                               Odídu.

 

 

 

 

Akt 1. Scéna 2.

Na ulici.

 

Vstúpi Kapulet, gróf Paris a sluha - saso.

 

Cap. Ale Montek je viazaný tak ako ja, zhodnou pokutou. A myslím, ze nie je ťazké pre starých muzov ako sme my, mier zachovať.

Par. Obaja počestný ste rovnako a v mieri zijete uz dosť dlho. Ale teraz, môj pane, poradíme sa ako vyriesime nasu zálezitosť?

Cap. Poviem vám len to, čo povedal som skorej: Moje dieťa este nováčikom v tomto svete je. Ani strnásť rokov nevidela meniť sa. O dva roky najmenej, bude v plnej kráse. Potom bude zrelá nevestou sa stať.

Par. Mladsie nez ona sú uz sťastnými matkami.

Cap. A tiez skorej vydaté sú tie, ktoré tak spravili. Zem uz zhltla vsetky moje deti okrem nej. Ona je posledná nádej môjho sveta.  Ale dvorte sa jej Paris, a získajte jej srdce. Dám jej zvolenie, ak to bude chcieť. Túto noc podľa starého zvyku, pozval som mnoho hostí, čo mám rád. A vás medzi nimi tiez rád privítam. Do môjho úbohého domu pozrite sa v noci dnes, zem lemujúce hviezdy predčia nebo tmavé. Podobnú slasť ako bujarý mladý muz cítim, keď rúcho apríla sliape na päty zime.  Istotne vás uchvátia mladé zeny túto noc  v mojom dome. Počúvajte vsetkých, vsetko sledujte. Pôvab bude vsade navôkol. Mozno medzi krásou toľkou, zabudnete na tú jednu ľúbeznú, o ktorú ma ziadate.

Poď, ideme. (sluhovi, dáva mu list) Čaká nás dlhá cesta skrz celú Veronu. Nájdes osoby, ktorých mená sú tu napísané, a povies im, ze na slávnosti v mojom dome, dnes večer ich rád privítam.

                               Odídu (Kapulet a Paris)

 

Sluha. Nájdi tých, ktorých mená sú tu napísané? Tu je napísané ze obuvník drzať sa metru, krajčír zasa kopyta, rybár svojho stetcu a maliar svojich sietí. A ja som poslaný nájisť osoby, ktorých mená sú tu napísané, keď ani neviem, aké mená tam napísané sú. Musím nájisť niekoho učeného.

 

                               Vstúpi Benvolio a Rómeo.

 

Ben.  Tak, chlapče, ak sa raz popális, dás si pozor na druhý plameň. Jedna bolesť naučí ťa znásať bolesť druhú. Od závrate  pomôz si tým, ze sa budes točiť naopak. Jeden zúfalý ziaľ vyliečis s druhou biedou. Dostaň do očí novú spinu, a otrava s tej minulej razom skoná.

Rom. Skorocelový lístok je dobrý na to.

Ben. Na čo, prosím ťa?

Rom. Na tvoju zlomenú kosť.

Ben. Čoze? Rómeo, zbláznil si sa vari?

Rom. Nie sialený, ale viac spútaný nez blázon som. Vo vezení bez slov drzaný, bez stravy, a pane Boze, bičovaný a mučený, priateľ dobrý.

Sluha. Dobrý deň, pane. Prepáčte, viete čítať?

Rom. Ba. Ak poznám písmená a jazyk.

Sluha. Hovoríte pravdu? Sťastný to muz.

Rom. Počkaj kamarát, prečítam to.

                               Číta.

 

                "Pán Martino a jeho zena i dcéry,

                sľachtic Anselmo s jeho nádhernými sestrami,

                vdova po Vitruviovi,

                pán Placentio a jeho milované vnučky,

                Mercutio a jeho brat Valentin,

                Môj strýko Kapulet, jeho zena a dcéry,

                moje krásne vnučky Rosalina a Lívia,

                pán Valentio a jeho bratanec Tybalt,

                Lucio a milovaná Helena."

 

                               (Vráti zoznam.) Pekné zhromazdenie. Kde sa poriada?

Sluha. Hore.

Rom. Kde?

Sluha. Večer v nasom dome.

Rom. V koho dome?

Sluha. Môjho pána.

Rom. V skutku, cez mnoho otázok, dostal som sa znovu k prvej.

Sluha. Odpoviem vám i bez otázok. Môj pán je veľký boháč Kapulet, a ak nepatríte k Montekovcom, prosím, príďte si vypiť pohár vína. Veľa sťastia!

                               Odíde.

 

Ben. Je to prastarý zvyk Kapuletovcov. Narazís tam na prekrásnu Rosalinu, ktorú ľúbis tiez, spolu s najväčsími krásavicami Verony.  Choď tam a nespútaným pohľadom, porovnás jej tvár s ďalsími, ktoré ti ukázem. Mozno zbadás labuť medzi vranami.

Rom. Keď oddaná viera mojich očí zbadá len falos podobnú, slzy vyhŕknu mi ako plameň, a ten, kto často utápa sa, nemusí nikdy zomrieť. Priehľadný kacíri budú upálený pre lzi! Je to férovejsie, nez láska moja? Vsevidiace slnko neuzrelo jej rovnú od počiatku svetov.

Ben. Pcháá! Vidís len jej krásu, ziadnu inú. Porovnávas ju znovu len s ňou jedným okom. Ale zváziť môzes lásku k tvojej milej, len s krásou iných. Chcem ti preto ukázať na slávnosti tej, oslnivý jas ďalsích dám. A ona bude musieť prikrčiť sa, pred krásou tých najkrajsích.

Rom. Pôjdem teda, nie vsak pozerať krásu ktorú ty mi ukázes, ale radovať sa s krásy mne vlastnej.

                               Odídu.

 

 

Scéna 3.

Kapuletov dom.

 

                               Vstúpi Kapulet s manzelkou a pestúnka.

 

Zena. Dojka, kde je moja dcéra? Povedz jej, nech za mnou príde.

Pest. Hneď, pri panenstve mojom, dvanásť rokov starom, prikázem jej prísť. Miláčik? Slniečko? Kde je to dievča? Júlia!

 

                               Vstúpi Júlia.

 

Jul. Čo sa stalo? Kto ma volá?

Pest. Tvoja matka.

Jul. Madam, som tu. Aká je vôľa tvoja?

Zena. Týka sa to - Dojka, choď preč, musíme sa porozprávať osamote. Dojka, radsej sa vráť. Dosť si pamätás, tak počúvaj nás rozhovor. Povedz mi, koľko pôvabných rokov dcéra moja má.

Pest. Spoľahlivo poviem vek jej, na hodinu presne.

Zena. Este nemá strnásť.

Pest. Nech stratím strnásť mojich zubov - aj keď mám len styri - este strnásť nemá. Ako ďaleko je slávnosť zní?

Zena. Dva týzdne a pár dní.

Pest. Pár či nepár, zo vsetkých dní v roku v podvečer slávnosti zní, strnásteho roku dovŕsi. Susan a ona (sladký spánok vsetkým dusiam kresťanským) spolu sa narodili. Lenze, Susan uz je s Bohom. Bola pre mňa veľmi dobrá. Ale, ako som povedala, v podvečer slávnosti zní bude mať strnásť. Vtedy ste ju mala, vydatá, vzpomínam si presne. Od toho nesťastia jedenásť rokov ubehlo, keď som ju odstavila (nikdy na to nezabudnem). Zo vsetkých dní v roku, práve tento deň. Vtedy som si natrela prsník  palinou, posadila sa na slnko pod stenu holubníku. Môj pán a vy ste boli v Mantue. Nuz, dobre si to pamätám. Ale ako som povedala, keď okúsilo chuť paliny na bradavke, a cítilo trpkosť, malý blázon, zatvárilo sa kyslo a pustilo ju. Zatriaslo sa, holubník sa otriasol a i zem sa triasla. Tak som utiekla. A to bolo pred jedenástimi rokmi. V tej dobe uz i sama stáť vedela, prisahám, dokonca i batoliť sa okolo. Jeden deň predtým si i čelo rozbila. A môj manzel (Boh opatruj jeho dusu! Bol to bystrý muz.) zobral dieťa na ruky. "Aha", spitol jej, "spadla si na tvár? Budes padať na chrbát, keď budes múdrejsia. Nie je tak, Júlia?" A tá chuderka prestala plakať a povedala "Je." Pripadá mi to tak smiesne! Prisahám, keď budem ziť i tisíc rokov, nikdy na to nezabudnem.  "Nie je tak, Júlia?" spitol jej, a ten malý blázon prestal a povedal "Je."

Zena. Dosť uz toho. Prosím ťa, usetri nás.

Pest. Áno, pani. Nemôzem sa vsak prestať smiať, keď si vzpomeniem, ako prestala plakať a povedala "Je." A este, prisahám, tá rana na čele, ako kohút vyzerala. Nebezpečná rana, plakala veľmi. "Aha" povedal môj manzel, "spadla si na tvár? Budes padať na chrbát, keď budes múdrejsia, Nie je tak, Júlia?" a ona prestala plakať a povedala "Je."

Jul. A prosím, prestaň i ty, Dojka, nehovor uz nič.

Pest. Uz budem ticho. Boh ťa označil svojou priazňou! Bola si najkrajsie dieťa, ktoré som kedy kojila. A doziť tvojej svadby by som chcela. To je moje prianie.

Zena. Vydať sa, práve "vydať sa" je téma o ktorom som chcela hovoriť. Povedz mi, dcéra Júlia, cítis sa uz na vydaj?

Jul.  Je to česť, o ktorej len snívam.

Pest. Česť? Nebola som len tvoja dojka, musím ti povedať, ze z mojich pŕs pila si i rozum.

Zena. Dobre, dobre. Chcela by si sa teraz vydávať? Mladsie nez ty, i tu vo Verone, vázené dámy, boli uz matkami. Podľa mojich výpočtov, mala som ťa v rokoch, v ktorých ty este panna si. Ale budem stručná: odvázný Paris miluje ťa veľmi.

Pest. To je muz, mladá pani. Medzi vsetkými muzmi na svete, bezchybný ako z vosku vyzerá.

Zena. V lete nenájdes vo Verone krajsí kvet.

Pest. Určite, je ako kvet, a verím, ze kvet najkrajsí.

Zena. Čo na to povies? Mohla by si ho ľúbiť? Túto noc ho môzes spatriť na slávnosti nasej. Čítaj v jeho mladej tvári a nájdi potesenia, ktoré krása do nej vpísala. Preskúmaj kazdý jeho rys ako obsah v knihe. A lzi, ktoré tvár jeho zatají, nájdi napísané v jeho očiach. Drahocenná kniha lásky,  este nezviazaná, nádherná je, avsak obal chýba. Kniha v mnohých očiach získa lesk, keď drahocenný príbeh zlatom obalís. Mysli na to čo uz vlastní, určite nič nestratís.

Pest. Stratiť? To určite. Získas! Zeny rastú od muzov.

Zena. Hovor krátko, môzes ľúbiť Parisa?

Jul. Pozriem sa veľmi rada, ak pohľady lásku privodia. Ale v mojich očiach bude pri zemi, pokým vás príkaz nedá jej krídla.

 

                               Vstúpi sluha

 

Sluh. Madam, hostia uz prichádzajú, večera je uz prichystaná, po vás sa pýtajú, mladá pani. Pestúnka, teba preklínajú v kuchyni a vsetci sú uz veľmi napnutý s toho, ze musia čakať. Prosím vás, musím ísť priamo tam.

Zena. Aj my uz ideme.

                               Odíde (sluha).

                               Júlia este zostáva.

Pest. Choď, dievča, sťastnú noc i deň ti prajem.

                                               Odíde.

 

 

 

Scéna 4.

Na ulici.

 

                Vstúpi Rómeo, Mercutio, Benvolio, s piatim - siestimi zamaskovanými muzmi, nosiči pochodní.

 

Rom. Takze, mám nás niečím ospravedlniť, alebo tam pôjdeme len tak, bez rečí?

Ben. Schôdzka nebude rozvláčna. Nebudeme klamať ako Amor zahalený siatkom, ale ako barbari s lukom a tyčou, naháňajúci hrôzu vsetkým dámam. Aj bez riadneho úvodu, septaného napovedačom, pred vstupom nasím. Prekazíme im zmerať nás, podľa toho čo chcú oni. Posúdime ich my a potom pôjdeme.

Rom. Dajte mi fakľu. Nie som pre zábavu takúto vhodný. Ale budem uzitočný, aspoň svetlo ponesiem.

Mer. Nuz, nezný Rómeo, ale my chceme vidieť ťa, tancovať a radovať.

Rom. Ja vsak nie, ver mi. Vy máte tanečné boty spolu s čipernými nohami. Ja mám dusu z olova, čo ubíja ma k zemi a pohybu bráni.

Mer. Si zamilovaný. Pozičaj si krídla Amorove, vznásaj sa ako ľahké perie, vyskoč.

Rom. Som bolestivo poranený jeho sípom, nez aby som sa vznásal s jeho perím.  A vyskočiť?  Nemôzem skákať, keď zviazaný som ziaľom otupujúcim. Pod nebom lásky zasa spadnem.

Mer. Á, tak sa do nej potop, zamiluj sa znovu - tak veľký skľúčenosť pre tak jemnú vec.

Rom. Láska je jemná vec? Je radostná, tiez hrubá, divoká a tiez pichá ako tŕň.

Mer. Ak je láska hrubá k tebe, buď hrubý k nej. Upichaj ju bodaním a ubijes ju na dno. Daj mi príklad, ak sa mýlim. Návstevník pre návstevníkov! Čo sa starám? Som snáď v tvojich očiach odporný? Pod huňatým obočím sa za mňa hanbís?

Ben. Poďme, zaklepme a vstúpme. A az budeme tam, kazdý oddá sa svojim nohám.

Rom. Dajte mi fakľu! Keďze v srdci zármutok mám, a bujaré nohy nie, pokiaľ ide o mňa, podľa múdrosti praotcov aspoň svetlo podrzím.

Mer. To tak! ponurá myska, stráznik svojho sveta. Ak ponurý si, my ťa z blata vytiahneme. S tej akoze vázenej lásky, v ktorej polapený si. Počúvaj. Poď, a rozziarme noc na deň, hej!

Rom. Ale ba, to nie je nič pre mňa.

Mer. Myslím, ze odkladaním márnis svetlo zbytočne, ako lampy vo dne. Počúvni nasej dobrej rady a rozhodni sa správne, päť krát môzes zváziť to zmyslami piatimi.

Rom. Myslís to dobre, ísť tam s maskou. Ale nemyslím, ze je múdre tam ísť.

Mer. Prečo? ak sa môzem spýtať.

Rom. Mal som tejto noci sen.

Mer. Ja tiez.

Rom. A o čom bol ten tvoj?

Mer. Sny často klamú.

Rom. V spánku vsak často, i pravdivé veci prizdajú sa.

Mer. Ó, potom ťa navstívila kráľovná Mab. Je matka skriatkov a prichádza na lodi, nie väčsej nez kameň achátový, so skupinkou malých muzíčkov so sikmými nosmi, čo vo snoch klamu. Kolesá jej kočiara výplet s nôh pavúčich majú, a strecha s krídiel kobyliek zhotovená je. Jej cestou je najjemnejsia sieť, saty utkané s lúčov mesačného svitu, bič má s kostí cvrčka potiahnutých blanou. A jej pohoničom, malý sedý komár je. Ako sluzobník slúzi u nej poloviččervík. Jej kočiar zo skorápky orieska je postavený, veveričkou čo hladná bola, a skriatci pomáhali jej. A takto vystrojená behá noc čo noc, po rozume zamilovaným. Tí potom o láske snívajú. Cez kolená dvoranov, ktorý v snoch vázený potom sú, po prstoch advokátov, ktorým o poplatkoch sa zdá. Dámam zasa po perách sa prezenie a o bozkoch zdá sa im. Často im vsak rozhnevaná Mab, pluzgieriky nadelí, pretoze ich dych, maskrtami poskvrnený je. Niekedy cvála i po nosoch dvoranov, a potom sníva sa im o obleku skvelom. A občas prichádza i s kúskom prasačieho chvostu, kňazov nos ním steklí a klame v snoch. Ten potom o desiatkoch sníva. Keď vojakovi cez krk prebehne, cudzie hrdlá  podrezáva v snoch, prepadáva, rabuje a válči. Potom bubny prebudia ho, a je vystrasený, zakleje, pomodlí sa a spí ďalej. Taká je kráľovná Mab. Keď v noci hrivy koňov navstívi, spečie vlasy do provazov, a nesťastie tým vestí. Je ako čarodejnica, keď slúzkam klame o ich chrbtoch, tisne ich a učí, ako majú niesť svoj osud. Ona je-

Rom. Kľud, Mercutio, kľud! O ničom rozprávas.

Mer. Pravda, rozprávam o snoch, ktoré sú deťmi jalového mozgu, splodené z ničoho a zbytočne rozmarné. Ich podstata je tenká ako vzduch, sú nestálejsie ako vietor, ktorý zamrazí hruď keď fúka zo severu. Rozhnevaný utečie a tvár svoju otočí do padajúcej rosy na juhu.

Ben. Ten vietor ti rozpovie o ranách, ktoré robíme si sami. Banket uz je v plnom prúde a my prídeme neskoro.

Rom. Bojím sa ze privčas. Mám obavy nad dôsledkami. Niečo je vo hviezdach. Tejto noci trpký rozsudok začína, čo predčasne ukončí smutný zivot zatvorený v mojej hrudi. Hroznú pascu chystá smrť. Ale ten, čo riadi zivot môj, vedie ma tam priamo. Poďme, chlapci bujarý!

Ben. Zaklopte!

                               Pochodujú okolo javiska. (Odídu.)

 

 

 

Scéna 5.

Kapuletov dom.

 

 

                               Sluha prichádza s obrúskami.

 

1.Sluha. Kde je Potpan? Ze mi nechce pomôcť poodnásať riad? Iba misy olizuje!

2.Sluha. Keď slusné chovanie spočíva v rukách jedného - dvoch muzov, je to odporné.

1.Sluha. Preč s tou pohovkou, odneste príborník. A pozor na taliere. Prosím vás, odlozte mi kúsok marcipánu, a ak ma máte veľmi radi, nech vrátnik dovnútra pustí Susan Grindstone a Nell. Anthony, Potpan!

2.Sluha. Baze, kamarát, zariadime.

1.Sluha. Vo veľkej komnate vyzerajú, hľadajú a pýtajú sa po vás.

3.Sluha. Nemôzeme byť tu a zároveň tam. S chuťou do toho, chlapci! Chvíľu sa čiňte a potom dlho odpočívať môzeme.

                               Odídu.

                               Vstúpia zamaskovaný muzi, Kapulet s jeho manzelkou a sluhami, Júlia, Tybalt, vsetci hostia a                        urodzené dámy.

 

Cap. Vítam vás, pánovia! Dámy ktoré neskrývajú kurie oká, oddajte sa tancu. Aha, moje dámy! Ktorá z vás teraz odmietne tancovať? Delikátne tým naznačí, ze kurie oká má. Mám prísť k vám? Vitajte pánovia! Kde sú tie dni, keď masku nosil som a mohol septať do krásny usí dám? Túzim po nich. Ale uz sa pominuli. Sú preč!

Páni, ste tu vítaní! Muzikanti hrajte. Miesto! Urobte miesto! Tancujte dievčatá.

                               Muzikanti hrajú a oni tancujú.

Viac svetla vy darebáci! Odneste tie stoly. A uhaste oheň! Je tu horúco. Ááá, prekvapenie. Prichádza v správny čas. Len seď, len seď, bratranec Kapulet. Pre nás uz dni tanečné dávno minuli. Ako dlho je to od vtedy, čo sme naposledy masky nosili?

2.Cap. Asi tridsať rokov.

Cap. Čoze? To je veľmi veľa. Veľmi veľa! Je to od zásnub Lucentia. Na vsetkých svätých tomu bude dvadsaťpäť rokov, čo sme masky nosili.

2.Cap. Ale viacej, viacej! Jeho syn je starsí, pane. Uz mu tridsať je.

Cap. Môzes mi niečo povedať? Jeho syn bol zverený dva roky predtým.

Rom. (sluhovi) Čo je to za dámu, ktorá zdobí ruku toho mladého rytiera?

Sluha. Nepoznám ju, pane.

Rom. Ó, mohla by učiť fakľu ako jasno svietiť! Vidím ju ziariť nad tvárou noci, ako drahocenný sperk. Prílis nádherná pre tento svet! Ako snehobiely holub medzi vranami, pripadá mi medzi dámami. Súdim dobre. Budem sledovať kde zostane stáť a dotyk jej, pozehná ruku moju neslusnú. Čo ľúbilo moje srdce doteraz? Prisahám, ze nikdy nevidel som krásu. Az tejto noci.

Tyb. Ten, podľa hlasu, určite k Mantagueovcom patrí. Prines mi môj kord, chlapče. Čo, odvázny otrok prisiel sem, skrytý pod grotesknou tvárou, vysmievať sa a pohŕdať nasou vázenosťou? Teraz podľa slávy násho rodu prepichnem ho a nespácham hriech tým.

Cap. Čo sa stalo, príbuzný? Prečo zúris?

Tyb. Strýko, to je Montek, nás nepriateľ. Darebák, čo tejto noci prisiel sem, pod zástitou masky.

Cap. Mladý Rómeo?

Tyb. To je on. Ten darebák Rómeo.

Cap. Upokoj sa, nerob hlúposti. Nechaj ho o samote. Je to čestný gentleman, a popravde, pýcha Verony. Je to cnostný a dobre vychovaný mladík. Za vsetko bohatstvo sveta, v mojom dome ho nezneuctím. Buď preto trpezlivý, nevsímaj si ho. To je moja vôľa. Respaktuj ju, tvár sa príjemne a prestaň sa mračiť. Nepokaz túto slávnosť.

Tyb. Pochytí ma to, keď taký darebák je nás hosť. Nemôzem ho vystáť.

Cap. Ale vydrzís to. Čo, chlapče? Hovorím ti, vydrzís. Poď sem! Rozkazujem tu ja alebo ty? Poď sem! Nemôzes ho vystáť? Boh opatruj moju dusu! Chces vyvolať medzi hosťmi vzburu! Prestaň sa chovať ako kohút a buď muzom!

Tyb. Prečo, strýko? Veď je to hanba.

Cap. Poď blizie! Si drzý chlapec. Je to tak? Táto lesť sa vďaka tebe zmení v záhubu. Viem čo hovorím. Musís ma poslúchnuť! - Výborne, srdiečko moje! Ste úzasná - Tak! Buď ticho, alebo - Viac svetla, viac svetla! - nás zahanbís!  Chcem aby si bol kľudný! - Bavte sa, srdiečka moje!

Tyb. Z nutnosti vydrzím to stretnutie. Zmysly moje vsak trasú sa privítaním odlisným. Ustúpim. Ale ten prienik, tak sladký v tejto chvíli, v ústach na zlč obrátim.

                               Odíde.

Rom. Ak znesvätím svojimi bezboznými rukami svätyňu túto, vznesenou jemnosťou sa stanú: Moje pery, dvaja pútnici červený, pripravený stretnúť sa s bozkom jemným.

Jul. Dobrý pútnik, veľkú krivdu rukám svojim páchas. So zdvorilou oddanosťou ukazujes ich. Ak más sväté ruky, pútnik, rúk sa dotýkaj. Veď dlaň v dlani zbozné bozky nahradí.

Rom. Nemás vsak sväté pery i ruky zbozné?

Jul. Áno, pocestný, pery vsak k modleniu pouzívať musím.

Rom. Ó, potom drahá svätica, pery ako ruky uzívam! Modlia sa, prosia ťa, nezmeň vernosť v zúfalstvo.

Jul. Svätci vypočujú dôvod tvojich modlitieb.

Rom. Potom neodídu dovtedy, pokým modlitby moje činom nestvrdím. Tak z pier mojich, tebou hriechy očistím.

                               (Pobozká ju.)

Jul. Teraz na perách mám hriech, čo s tvojich vzala som.

Rom. Hriech z mojich pier? K sladkému prestupku núti! Vráť mi hrich môj nazad.

                               (Pobozká ju.)



Jul. Tvoje bozky ako s knihy sú.

Pest. Slečna, vasa matka chce s vami hovoriť.

Rom. Kto je jej matka?

Pest. Mladý pán, jej matka je pani tohoto domu. Dobrá pani a múdra a cnostná tiez. Vychovala som jej dcéru, s ktorou si sa rozprával. Poviem vám, kto upúta ju, peňazí mať bude.

Rom. Ona je Kapulet? Oh, drahé účtovanie! Môj osud je mi nepriateľom.

Ben. Poď, odídeme. Zábava je v najlepsom.

Rom. Áno, aj sa bojím. Znovu nepokoj ma chytá.

Cap. Ale priatelia. Neodchádzajte teraz. Takú malú, nicotnú hostinu pripravenú máme. Nie je tak? No dobre, ďakujem vám za vsetko. Ďakujem vám, čestní muzi. Dobrú noc. Prineste sem viacej faklí.

                               (Odídu zamaskovaný muzi.)

Tak, poďme uz aj my do postelí. Podľa hodín čo uz je, odpočinok treba mi.

                               Odídu (vsetci okrem Júlie a pestúnky).

Jul. Poď blizsie, pestúnka. Kto je tamten muz?

Pest. Syn a dedič starého Tiberia.

Jul. A ten, čo práve dvere opúsťa?

Pest. Myslím, ze mladý Petruchio.

Jul. A kto je ten muz za ním, ten čo nechcel tancovať?

Pest. Neviem.

Jul. Choď a spýtaj sa ho na meno. Ak je zenatý, nech svadobným lôzkom je mi hrob.

Pest. Volá sa Rome, a je Motague. Jediný syn vásho veľkého nepriateľa.

Jul. Moja jediná láska, odíď z nenávisti mojej! Prílis skoro zbadala som ťa, a prílis neskoro spoznala! Zvlástne lásku poznávam, keď nepriateľa musím milovať.

Pest. Čo sa stalo? Čo vravís?

Jul. Báseň, čo som sa naučila pri tanci jednom zároveň.

                               Hlas z pozadia zavolá: "Júlia.!

Pest. Áno, hneď! Poďme, vsetci uz odisli.

                               Odídu.

 

 

 

Prológ.

 

                               Vstúpi Chorus.

 

Chor. Stará túzba na smrteľnom lozi zomiera, a mladý cit rodí sa ako jej dedič. Tá krása, čo pre lásku nariekala a chcela zomrieť, v spojení s neznou Júliou, teraz krásna neni. Rómeo je milovaný a miluje aj on. Podobne je okúzlený, sarmom pohľadov. Aj keď nepriateľom odvekým, musí nariekať. Aj ona kradne lásky sladkej návnadu z hákov strasných. Zijú v moci nepriateľa. On, nemôze k nej pristúpiť a sepnúť milencov prísahu, a ona, čím viac láske prepadá, tým menej mozností má k tomu, stretnúť milovanú osobu. Ale váseň dodáva im silu a čas prostriedky ku stretnutiu, zmieňujúc tak protiklady, sladkosťou najväčsou.

                               Odíde.

 

 

DEJ 2. Scéna 1.

Ulička za múrom Kapuletovej záhrady.

 

                               Vstúpi iba Rómeo.

 

Rom. Môzem ísť späť, keď srdce moje je tu? Obráť sa nazad, zemeguľa veľká, a nájdi svoj stred.

                               (Vysplhá na múr a zoskočí dovnútra.)

                               Vstúpi Benvolio a Mercutio.

 

Ben. Rómeo! Bratranec Rómeo! Rómeo!

Mer. Je múdry. Určite je doma v posteli a my ukradnutý sme mu.

Ben. Utekal týmto smerom a vyskočil na múr tejto záhrady. Este ho zavolaj, Mercutio.

Mer. Ale budem tiez zaklínať. Rómeo! saso! blázon! zaľúbenec! Ukáz sa v podobnom znamení. Hovor alebo vers prednes a budem spokojný! Zaseptaj aspoň "Ach!" a vyslov "láska" a "holub", povedz mi o kráse Venusi. Aspoň jednu prezývku pre jej syna a dediča slepého - mladého Amora, čo zle strieľal, keď kráľ Cophetua miluje chudobnú slúzku! Nepočúva ani sa nepohne. Neprijde. Nevychovanec, ako mŕtvy. A ja ho musím vyvolať. Zaklínam ťa pri Rosaliných jasných očiach. Pri jej vznesenom čele a perách červených, pri jej jemných kotníkoch, rovných nohách, chvejúcich sa stehnách a miestach ktoré k nim priliehajú. Pri jej podobe, ukáz sa nám!

Ben. Ak ťa počul, rozhneval si ho.

Mer. Nemôzem ho rozhnevať. Rozlobil by sa, keby som jeho milenku vyvolal, obklopenú cudzími duchmi, a nechal ju tu postavenú, pokým si sama neporadí. To je vôľa zlá, moje zaklínanie je férové a čestné: v mene jeho milenky, vyvolávam jeho len.

Ben. Poďme, sám sa ukryl medzi stromy tieto. S nocou sa chce spojiť. Slepá je láska jeho, výborne sa ku tme hodí.

Mer. Ak je láska slepá, nikdy nemôze strafiť cieľ. Teraz sedí pod stromami a čaká, kedy mu jeho milá sama do náruče spadne. Ó Rómeo, keby tu bola, keby tu len bola a ako hruska do náručia otvoreného ti spadla! Dobrú noc, Rómeo! Odchádzam do postele. Táto poľná posteľ, chladná je mi na spanie. Ideme?

Ben. Tak poďme, je to zbytočné. Len tak ho tu nenájdeme.

                               Odídu.

 

 

 

Scéna 2.

Kapuletova záhrada.

 

                               Vstúpi Rómeo.

 

Rom. Zartuje o jazvách kto nikdy ranu nepocítil.

 

                               V okne sa ukáze Júlia.

 

Potichu! Čo za svetlo to v okne presvitá? Je to východ, a Júlia je slnko! Vynor sa, slnko krásne a zazeň závistlivý mesiac, ktorý nemocný je a závidí ti, ze jeho krása mensia je nez tvoja. Nebuď slúzkou jeho, bo závistlivý je. Jeho sat je chorobne zelený, a bláznovstvo v sebe nosí. Odhoď ho. To je moja pani, ó, to je moja láska! Ó keby to vedela! Hovorí aj keď nič nepovedala. Čo teraz? Oči za ňu hovoria. Odpovedať chcem im. Priodvázny som, nie ku mne to hovorí. Dve najkrajsie hviezdy na nebi by mohli zobroniť o výmenu s nimi, nez zapadnú. Čo ak sa sem pozrela? Jasnosť jej líc zahanbuje hviezdy ako denné svetlo zahanbuje lampás. Jej oči na nebi by i cez vzdialenosť obrovskú ziarili tak jasne, ze vtáci by spievali ako vo dne. Práve si oprela svoje líce o dlaň ruky! Ó, byť tak rukavičkou na jej ruke, aby som sa mohol toho líca dotknúť!

Jul. Ach jaj!

Rom. Prehovorila! Prosím, hovor ďalej, jasný anjel! Svojou krásou slávnou spravís noc čo mám nad hlavou. Ako okrídlený posol z neba prevráteným očiam smrteľníka vráti zrak, keď si sadne na pomaly idúce mraky a hruď jeho vietor prikryje.

Jul. Ó Rómeo, Rómeo! kdeze si Rómeo? Zapri otca svojho a odhoď jeho meno! Alebo, ak nemôzes, prísahaj mi lásku a ja Kapuletovou uz nebudem.

Rom. (bokom) Mám načúvať ďalej alebo jej mám odpovedať?

Jul. Veď len meno tvoje je mi nepriateľom. Tvoje vlastné ja mozno nie je Montek. Čo je to, Montek? nie je to ani ruka, ani noha, ani ruka, ani tvár, ani iná časť tvojho tela. Ó, mať tak iné meno! Čo je to, meno? Veď čo ruzou voláme, aj pod iným názvom sladko vonia. Rómeom by zostal i keby Rómeom sa nevolal. Bol by tak isto dokonalý i bez titulu. Rómeo, odhoď tvoje meno. A pre to meno, ktoré nie je časťou teba, zober si ma celú.

Rom. Beriem ťa za slovo. Volaj ma napríklad láska, a budem znovu pokrstený. Odteraz nikde nebudem Rómeo.

Jul. Aký muz sa skrýva za rúskom noci a rusí moje zámery?

Rom. Podľa mena neviem prezradiť ti, kto som. Moje meno, drahý boze, hnusí sa mi, pretoze je nepriateľom tvojím. Keď ho napísem, roztrhám to slovo.

Jul. Moje usi neopijes stovkou slov vyslovených jazykom. Poznávam ten zvuk. Nie si Rómeo,  Montek?

Rom. Ani jeden, u boha, ak protivia sa ti.

Jul. Ako si sem prisiel, a prečo? povedz mi. Záhradný múr je vysoký a ťazký na splhanie. A vzhľadom na to kto si, zomries tu, ak ťa nájde niekto z mojich známych.

Rom. Smrť! Oči tvoje viac ma ohrozia, nez dvadsať mečov ich. Pre tvoj pohľad sladký vydrzím ich nepriateľstvo.

Jul. Nechcem aby ťa tu nasli.

Rom. Plásť noci skryje ma pred ich zrakom. A ak ma ľúbis, nech si ma tu nájdu. Môj zivot bude lepsie skončiť ich nenávisťou, nez odkladať ju čakaním na lásku tvoju.

Jul. Kto povedie ťa von?

Rom. Odpoveď je zhodná s otázkou prvou čo dala si mi: Láska. Pozičia mi návod a ja jej zasa oči. Niesom kormidelník, ale, byť ďaleko od teba, na brehu omývaným morom najväčsím, prekonám to riziko.

Jul. Tebe známu masku noci na tvári mám. Inak by červeň zaliala líca moje pre to, čo mi teraz hovorís. Páčia sa mi tvoje reči, páčia, a nepáči sa mi, čo povedať ti musím. Ale rozlúčim sa ďakovaním! Ľúbis ma? Ja viem, ty "Áno" odvetís, a ja ti uverím. Ak odprisahás to, môze s toho klam vzísť. Nad zradou zamilovaných sa bohovia smejú. Ó, vzácny Rómeo, ak ma ozaj ľúbis, prisahaj poctivo. Ak budes premýsľať nad víťazstvom rýchlym, zamračím sa, neprístupnou budem a na dvorenie tvoje odpoviem nie. Popravde, krásny Montek, tiez som zaľúbená, a preto zdám sa ti byť unáhlená. Ale ver mi, mladý pane, poskytnem ti viacej oddanosti nez tie, čo presibané sú a hanbia sa. Musím sa priznať, bývam viacej zdrzanlivá, ale skôr si zaslechol, mojej pravej lásky váseň. Preto, prepáč mi a neodsudzuj moju poddajnosť, ktorú objavil si v tmavej noci.

Rom. Vznesená pani, prisahám pri slabom svite mesiaca, čo striebrom barví vsetky ovocné stromy okolo-

Jul. Nie, neprisahaj na nestály mesiac čo mení dráhu svoju. Inak bude láska tvoja zhodne nestála.

Rom. A na čo prisahať mám?

Jul. Neprisahaj na nič. Ale ak chces, zaprisahaj sa pri láske svojej, ktorá pre mňa idolom bozím je, a uverím ti.

Rom. Ak moje srdce drahá láska -

Jul. Dobre, neprísahaj radsi. Potesím sa tomu, ak nebudes prísahať v noci. Je to tak neočakávané, unáhlené a prekvapivé, ako blesk, čo skôr ustane, nez povies "To blesk." Láska, dobrú noc ti prajem! Ten nerozvitý lásky kvet, pod letným vánkom zrejúci, môze ukázať sa ako krásny kvet, pri ďalsom stretnutí. Dobrú noc, dobrú noc! Sladký spánok a sladké sny nech srdce tvoje navstívia.

Rom. Ó, bez útechy chces ma opustiť?

Jul. Akú útech môzem poskytnúť ti tejto noci?

Rom. Výmenou sľubu vernosti a lásky za môj.

Jul. Dala som ti ho skôr, nez vyziadal si ho. Chcem, aby sa chvíľa tá zopakovala.

Rom. Chces ho zobrať nazad? Prečo, láska moja?

Jul. Aby som ti mohla znovu a úprimne prisahať. No, chcem vlastne to, čo uz mám. Moja stedrosť je ako nekonečné more, a láska je tak hlboká. Čím viac ti dám, tým viac dostanem, je to nekonečné. Vo vnútri počujem vsak hluk akýsi. Drahá láska, dovidenia!

                               (Pestúnka) vovnútri volá.

Hneď, pestúnka! Sladký Montek, buď mi verný a zostaň tu skrytý. Hneď sa vrátim.

                               (Odíde.)

Rom. Ó pozehnaná, blahoslavená noc! Bojím sa vsak, aby táto noc nebola len snom. Prílis lichotivým a sladkým, nez aby bol skutočným.

                               (Znovu príde Júlia.)

Jul. Len tri slová, drahý Rómeo a potom uz vskutku dobrú noc. Ak svoju lásku myslís úprimne, a chces sa so mnou ozeniť, posli mi zajtra zopár slov, po človeku čo poslem za tebou, kde a kedy obrad bude. Vsetko moje bohatstvo ti k nohám polozím a ako manzelka s tebou pôjdem i na kraj sveta.

Pest. (vnútri) Pani!

Jul. Uz idem, hneď. - Ale ak tvoj úmysel je krivý, zaprisahám ťa-

Pest. (vnútri) Pani!

Jul. Uz som tam. - prestaň ziadať o moju ruku, a opusti ma v mojom zármutku. Zajtra ti niekoho poslem.

Rom. Radosť preveliká v dusi mojej-

Jul. Tisíc krát dobrú noc!

                               Odíde.

Rom. Tisíc krát zlú, keď odisla si! Láska pôjde za láskou ako keď skolák od kníh vstáva. A od nej tak, ako ku skole s pohľadom zamračeným sa blízi.

                               Znovu vstúpi Júlia.

 

Jul. Ticho! Rómeo, ticho! Mať hlas sokoliara, privábim ťa znovu sem! Lez, spútaná som zachrípnutím a nahlas hovoriť nemôzem. Môj hlas by  ticho jaskyne prelomil ozvenou, ktorá este viac zachrípnuto by opakovala: Rómeo!

Rom. To láska moja volá ma mojím menom. Ako striebro je v noci jazyk zaľúbených, najjemnejsia hudba pre moje usi!

Jul. Rómeo!

Rom. Čo, moja drahá?

Jul. O koľkej mám zajtra poslať k tebe?

Rom. O siestej.

Jul. Nesklamem ťa. Ako dvadsať rokov zdať sa mi to bude. Zabudla som prečo som ťa naspäť volala.

Rom. Tak tu zostanem, pokým si nevzpomenies.

Jul. Zabudnem znovu, keď zostanes tu pri mne. Vzpomeniem si len na lásku k tebe.

Rom. Budem tu dovtedy, pokým budes zabúdať. Zábudlivosť je môj domov.

Jul. Je skoro ráno, mal by si uz ísť. Nezájdes vsak ďalej, nez vtáča čo vypustili z ruky malej, ako väzňa s okovami, a hodvábnym vláknom pritiahnuť ho nazad môzu. Tak ziarlivá je láska k slobode.

Rom. Chcem tým vtáčatkom byť.

Jul. Aj ja, miláčik. No zabijem ťa svojím láskaním. Dobrú noc, dobrú noc! Lúčenie je ako sladké súzenie, v ktorom do rána chcem vravieť dobrú noc.

                               Odíde.

Rom. Spánok vidím v tvojich očiach, pokoj v tvojej hrudi! Spať chcem ísť, odpočívať sladko! Zájdem do duchovného otca kobky poziadať o pomoc a sťastím sa pochváliť.

                               Koniec.

 

 

Scéna 3.

Cela brata Laurencea.

 

Vstúpi brat Laurence (sám), s kosom.

 

Brat. Sedivé ráno usmieva sa na zachmúrenú noc a pruhmi svetla na východe mraky sleduje. Poskvrnená temnota vyzerá ako opilec, a pred nastávajúcim dňom ako pred obrovskými zeravými kruhmi uteká. Nie, skôr slnko zhavým okom svojím ukáze utesený deň a nočnú vlhkosť rosou poplače. Musím naplniť prútie môjho kosíku, raz smrtiacimi raz uzdravujúcimi kvetmi. Zem, ktorá je matkou sily, i jej hrobom je. Čo sa v nej narodí, to v nej aj zomrie. A z jej klína narodené deti, prisajú sa na prsia zeme vsetky. Mnohí budú cnostný, mnohí vsak nie. Ó, pravda je silnejsia nez loz, v kvetoch, bylinách, kameňoch. Vo vlastnostiach ich smrteľná moc sa skrýva.  Tiez liečivá býva, keď vieme ako ju pouziť. Dobrá vlastnosť samotná obráti sa neresť, pri nesprávnom pouzití. Vo vnútri supky tohoto kvetu, jed sa nachádza a liečivá sila zároveň. Preto tak nádherne vonia. Privolá ťa aby ochutnal si, a potom zabije zmysly v tvojom srdci. Dvaja protikladný králi sídlia v muzovi, tak ako i v rastline - slusný a hrubý. A kde horsí prevláda, akoby mor kvet rozozrala.

 

                               Vstúpi Rómeo.

Rom. Dobré ráno, otče!

Brat. Pochváleň buď! Ktorý skorý jazyk ma tak vľúdne zdraví? Mladý syn, hovorís s pomätenou hlavou. Tak skoro prajes dobré ráno svojej posteli. Pozorne sleduje starecké oko čas, a keď pozornosť spánok otupí, nikdy nelíha si. Ale keď mladosť bez starostí do pohovky údy zlozí, hneď zlatý spánok ovládne ju. Preto si ma tak skoro vyhľadal, lebo určite ťa niečo trápi. A ak nie je to tak, potom teraz trafím správne. Nás Rómeo tejto noci, do postele nezablúdil.

Rom. To posledné je pravda - sladsí odpočinok mal som.

Brat. Nech ti Boh odpustí! Bol si s Rosalinou?

Rom. S Rosalinou, môj duchovný otec? Nie. Zabudol som na to meno, čo ziaľ mi prinieslo.

Brat. To je dobre, syn môj! Ale, kde si potom bol?

Rom. Radsej to poviem skôr, nez sa budes vypytovať ďalej. Bol som hostený nepriateľom mojím, keď náhle zranila ma tá, ktorú zranil som aj ja. Vyliečis nás len ty s liekom bozím. Necítim nenávisť, a mojou ziadosťou pomôzem i nepriateľovi.

Brat. Buď prostý, syn môj, v rečiach tvojich dva významy nachádzam.

Rom. Bez obalu poviem ti, moje srdce zamilované je do jemnej dcéry bohatého Kapuleta. Ako moje patrí jej, jej zas patrí mne. A čo patrí k sebe, manzelstvo navzdy zviaze. Kedy a kde sa stretneme, a manzelskú sľub si povieme. Chcem ťa preto poziadať, dnesný deň oddaj nás.

Brat. Svätý Frantisek! Aká zmena! Je Rosalina, ktorú si miloval celým srdcom, celkom zabudnutá? Mladí muzi milujú nie srdcom, ale očami. Jezisi Kriste! Koľko slanej vody omývalo tvoje lícia pre Rosalinu! Koľko sĺz si preplakal pre lásku, ktorú si neokúsil! Slnko este nevysusilo tvoje oči, a vzdychy tvoje este doznievajú v mojich starých usiach. Hľa, na tvojom líci este stopy po starých slzách sú neomyté. Vzdy keď si tu bol a nariekal, ty a ten ziaľ vzdy len Rosaline patril. A naraz taká zmena? Potom tvrdiť môzem: Zeny môzu padnúť, keď muz nie je silný.

Rom. Často si mi nadával pre lásku k Rosaline.

Brat. Pre pobláznenie, nie pre lásku, ziak môj.

Rom. A kázal si mi lásku pochovať.

Brat. Nie jednu do hrobu poloziť a druhú nájisť.

Rom. Prosím, nepeskuj ma uz. Ona je tá, ktorej teraz láska moja patrí.  Krásou za krásu a láskou za lásku sa mi odmieňa. To ziadna iná nerobila.

Brat. Ó, dobre vie, ze čítas lásku mechanicky, a nie po písmenách. Ale poď, mladý váhavec, poď so mnou. V jednej veci ti vsak pomôzem. Spojenie vase môze sťastie priniesť, keď zmení nenávisť vasich rodov na lásku čistú.

Rom. Tak preto! Ponáhľajme teda.

Brat. Múdro, a pomaly! Zakopneme a bude ponáhľať sa.

 

                               Odídu.

 

 

 

 

Scéna 4.

Ulica.

 

                               Vstúpi Benvolio a Mercutio.

 

Mer. Kde, u diabla, môze byť Rómeo? Prisiel túto noc domov?

Ben. Nie k jeho otcovi. Hovoril som s jeho sluhom.

Mer. To určite Rosalina týra toho nesťastníka tak, ze sa celkom zblázni.

Ben. Tybalt, príbuzný starého Kapuleta údajne poslal k nim domov list.

Mer. Výzva na súboj.

Ben. Rómeo odpovie.

Mer. Kazdý muz čo vie písať môze odpovedať na ten list.

Ben. Lenze on odpovie autorovi toho listu, ako zavolá, tak sa ozve.

Mer. Beda, úbohý Rómeo. Uz teraz je mŕtvy! Bodnutý dievčaťom s čiernymi očami. Cez ucho ho zasiahla hudba lásky a do srdca ho trafil síp toho slepého lukostrelca. Môze sa takto stretnúť s Tybaltom?

Ben. Čo, aký je Tybalt?

Mer. Poviem ti, horsí ako Kočičí princ. Je odvázny. Bojuje ako keď spievas viachlasú pieseň, je odmeraný a súmerný. Sermuje ako z partitúry, raz, dva a na tri uz más kord v hrudi! Zabijak v hodvábnom obleku, sok nad sokov! Pán z najlepsieho domu. Ah, to nezabudnuteľné passado! To punto reverse!

Ben. A čo?

Mer. Ako osýpky bláznivý, sislavý, dojemne neskutočný - títo nový ladiči prízvuku!  "Jezísi, aká dobrá čepeľ! Veľmi vysoký muz! Výborná slapka!" Neznásam tých zalostných ľudí, čo sú samé pardón, prepáčte, a ktorý musia zostať stáť a nemôzu si sadnúť, lebo ich bolia kosti.

 

                               Vstúpi Rómeo.

 

Ben. Rómeo prichádza! Rómeo ide!

Mer. Akosi bez iskry, vypadá ako vysusený haring. Ó telo, telo, ze si zrybelo! Teraz ako Petrarcha je vypočítavý. Oproti dáme jeho srdca bola Laura kuchyňské dievča (vydatá, ale viac zamilovaná bola do versov jeho), Dido staromódny, Cleopatra cigánka, Helena a Hero pobehlice. Zrak má zakalený, ale nie úmyselne. Zdravím vás, seňor Rómeo! Po francúzsky zdravím tvoju francúzsku halenu. Celkom si nás previezol minulej noci.

Rom. Dobré ráno vám obom. Čím som vás oklamal?

Mer. Utiekol si pred nami, pane, utiekol. Nepamätás sa?

Rom. Prepáč, dobrý Mercutio. Moja robota bola dôlezitejsia. A v takom prípade môze muz na zdvorilosť zabudnúť.

Mer. Tým si len povedal, ze v takých prípadoch je lepsie, keď muza do zadku treba nakopať.

Rom. A pomôcť mu tým.

Mer. Presne si to trafil.

Rom. Celkom galantné vysvetlenie.

Mer. Nuz, maximálne zdvorilý som.

Rom. Ako ku kvetom.

Mer. Správne.

Rom. Preto sa tak kvetnato vyzvedás.

Mer. Dobre si to povedal! Odhalil si môj zámer.

Rom. To ze som sám neznamená ze som hlúpy.

Mer. Poď medzi nás, Benvolio! Rozum mi zostáva stáť.

Rom. A snaz sa, snaz sa, inak budem plakať.

Mer. Sotva. Ak nase zmysli pobezia ako splasené kačice pre lovcami, tak nevládzem. V tvojom pobláznenom zmysle jedinom je viac bláznovstva nez v mojich piatich. Stačil som ti niekedy v pomätenosti?

Rom. Veru v ničom si mi nestačil. A ani teraz nie.

Mer. Za ten zart ti jednu vrazím.

Rom. Nie, hlupák, neudries ma!

Mer. Dôvtip tvoj je trpký veľmi. Ako kyslá sťava.

Rom. A čo by si čakal od blázna?

Mer. Ó, dôvtipná hlava,  podám ti prst a po lakeť ma uchmatnes.

Rom. Uchmatnem. Keď k slovu "veľký" pridás slovo "hlupák", ukázem ti aký veľký blázon som.

Mer. A nie je to lepsie nez pre lásku nariekať? Teraz si druzný, teraz si Rómeo. Teraz si tým, kým si býval. Pre tvoju uzvanenú lásku si bol ako blázon, čo behá hore dolu a  hľadá, kam by skryl svoju nicotnosť.

Ben. Uz dosť! Stačilo!

Mer. Len o vlas skôr si ma zastavil, nez som sa dostal k najlepsiemu.

Ben. Inak by si hovoril este dlho.

Mer. Ó, ty podvodník. Hovoril by som len krátko.

Rom. Prichádza celkom slusný koč!

 

                Vstúpi Pestúnka a jej sluha (Peter).

 

Mer. Ako plachetnica!

Ben. Dve! Koseľa i blúza.

Pest. Peter!

Peter. Hneď.

Pest. Môj vejár, Peter!

Mer. Áno Peter, na skrytie jej tváre. Vejár bude určite krajsí.

Pest. Pánboh vám daj dobré ráno, páni.

Mer. Pánboh vám daj dobrý večer, krásna pani.

Pest. Vari je uz večer?

Mer.. Povedal by som, ze áno. Veď oplzlá ručička hodín teraz nad poludním stojí.

Pest. Čo ste to za muza?

Rom. Taký, vázená pani, čo ho Boh stvoril pod svoj obraz.

Pest. Pravda. Výborne povedané. "Pod svoj obraz." Páni, môze mi niekto z vás poradiť, kde nájdem mladého Romea?

Rom. Ja vám poradím. Ale keď ho nájdete, bude starsí nez bol, keď ste ho začali hľadať. Ja som najmladsí toho mena. Skoda preveliká.

Pest. Dobre hovoríte.

Mer. Ha! Je snáď dobre, ze je to skoda? Chytil si to za správny koniec, postupujes múdro.

Pest. Ak ste to vy, pane, chcem s vami osamote hovoriť.

Ben. Určite ho chce pozvať na nejakú slávnosť.

Mer. Hej! Kupliarka, kupliarka, kupliarka!

Rom. Čo si chytil?

Mer. Nič, pane. Leda tak zajaca, čo do pôstnej pastéty sa dáva, a zvetrá a zostarne skôr, nez ju strávis.

                               Kráča a vyspevuje.

 

                Starý zajac sedivý,

                pri pôste je pokrm výborný.

                Keď vsak platiť más

                účet vysoký,

                radsej povies si:

                nebol to zajac sedivý.

 

Rómeo, nepôjdes za svojím otcom? Chceme sa spoločne naobedovať.

Rom. Pôjdem za vami.

Mer. Zbohom, stará pani. Zbohom, (spieva) kráska, kráska, kráska.

                               Odíde Mercutio a Benvolio.

Pest. Zbohom, fesiak! Prosím vás, čo to bolo za drzého muza, čo sa tak oplzlo vyjadroval?

Rom. Pán, prestúnka, ktorý miluje svoje rozprávanie a v za minútu toho natára viac, nez sám vypočuje za celý mesiac.

Pest. Ak este raz niečo proti mne povie, hneď mu ju zavriem i keď silnejsí je a dvadsiati mu budú pomáhať. A keď nebudem môcť, tak si nájdem toho, kto to zvládne. A ty tu stojís ako soľný stĺp a dovolís, aby sa do mňa kazdý darebák navázal.

Peter. Nevidel som muza, čo by sa do vás navázal. Ak by som videl, ihneď by som tasil a ochránil vás. Stanem sa druhým muzom, keď vidím poriadnu hádku v ktorej je právo na mojej strane.

Pest. Tak som rozčúlená, ze sa celá trasiem. Darebák jeden! Pane, na slovíčko prosím: Ako som povedala, moja mladá pani ma poverila nájisť vás. Čo mi prikázala, nechám si pre seba. Najprv mi povedz: ak ju budes za nos ťahať, tak je to ako sa vraví, veľmi hrubé chovanie. Moja pani este mladá je a preto, ak sa s ňou chcete len pohrávať, bude to pre dámu veľká neplecha.

Rom. Uisťujem ťa, pestúnka-

Pest. Dobrý boze, odkázem jej vsetko. Pane! Bude veľmi sťastná.

Rom. Čo jej povies, pestúnka? Vôbec ma nepočúvas.

Pest. Poviem je, pane, ze ste ma uistili, ako som pochopila, čestnou ponukou.

Rom. Nech zámienku si nájde poobede, aby ku spovedi mohla prísť. Brat Laurence jej rozhresenie dá a nás manzelský zväzok posvätí. Tu más, za námahu.

Pest. Nie, naozaj nie, pane. Nechcem peny.

Rom. Tak choď. Povedal som ti vsetko.

Pest. Dnes popoludní, pane? Dobre, bude tam.

Rom. A pestúnka, zostaň za múrom klástora. Navstívi ťa môj muz, a prinesie ti povrazový rebrík, čo ku sťastiu ma vynesie. Musís mi v noci pomôcť. Zbohom. Spolieham sa na teba. Zbohom. Doruč môj vzkaz svojej pani.

Pest. Nech ti Boh zehná! Poslúchnem vás, pane.

Rom. Čo este chces, pestúnka?

Pest. Je tvoj muz spoľahlivý? Neprezradí niečo? Ak dvaja niečo utajiť chcú, zbytočný je tretí.

Rom. Ručím za svojho muza. Je spoľahlivý ako oceľ.

Pest. V poriadku, pane, moja pani je najsladsia dáma. Pane! Keď este malá bola, jeden sľachtic v nasom meste, Paris volá sa, chcel ju polapiť. Ale ona, dusička dobrá, radsej by si vedľa ropuchy ľahla, ako vedľa neho. Niekedy ju skádlim a vravím jej, ze Paris by bol pre ňu manzel dobrý. Keď to poviem, zbledne ako stena. Nezačína sa rozmarín a Rómeo písmenom rovnakým?

Rom. Áno, pestúnka. A čo? Oboje písmenom R.

Pest. Ah, to je ako meno pre psa. R je pre - Nie. Začína sa to iným písmenom. Pompéznejsie verse skladá, nez rozmarín a Rómeo. Myslím, ze by ste boli potesený, keby ste ju počuli.

Rom. Odovzdaj môj pozdrav svojej pani.

Pest. Áno, tisíc krát.

                Rómeo odíde.

Pest. Peter!

Peter. K sluzbám.

Pest. Peter, zober môj vejár a bez napred. A ponáhľaj.

                               Odídu.

 

 

 

 

Scéna 5.

Kapuletova záhrada.

 

                               Vstúpi Júlia.

 

Jul. Bolo deväť hodín, keď som Dojku poslala. Sľubovala, ze za pol hodiny sa vráti. Mozno ho nemôze nájisť. To nie. Je ako chromá! Poslami lásky by mali byť myslienky. Tie bezia desaťkrát rýchlejsie nez slnečné lúče čo zenú tiene dolu z hôr. Preto sa vzdy zobrazuje svieza holubica ako posol lásky, a Amora nesie na krídlach víchor. Slnko uz dosiahlo vrchol svojej dráhy. Uz tri dlhé hodiny. A jej stále nikde. Bodaj by mladsiu krv mala. Bola by rýchla ako guľa. Moje slová by ju odpálili k môjmu milovanému, a jeho zasa ku  mne. Ale starý ľudia radi ukazujú, ako blízko k smrti majú - sú unavený, pomalý a pobledlý.

 

                               Vstúpi pestúnka (a Peter).

Chvála Bohu, konečne si tu! Drahá pestúnka, čo povedal? Hovorila si s ním? A posli sluhu preč.

Pest. Peter, počkaj za dverami.

                               (Peter odíde.)

Jul. Tak, drahá pestúnka - Ó Pane, prečo sa tak mračís? Keď spatné správy nesies, aspoň mi ich povedz zvesela. A ak dobré, nakaz sladkú hudbu tvárou kyselou.

Pest. Som unavená, nechaj ma chvíľku odpočinúť. Fuj, ako ma bolia kosti! Tusím budem nemocná!

Jul. Dám ti kosti svoje a ty mne správu. Tak uz hovor. Prosím, prosím, pestúnka.

Pest. Jezis, neponáhľaj toľko! Nemôzes chvíľu počkať? Nevidís, ze som na konci s dychom?

Jul. Ako môzes lapať po dychu, keď mi hovorís, ze po ňom lapás? To tvoje preťahovanie uz zabralo viac času, nez rozpovedanie odkazu. Nesies dobrú a či zlú správu? Odpovedz mi. Len to mi povedz a ja budem kľudná. Dobré či zlé správy nesies?

Pest. Dobre si si zvolila. Vies ako más medzi muzmi vyberať. Rómeo? No, tvár má krajsiu nez druhý muzi, i nohy má nádherné, o rukách a tele radsej ani hovoriť nebudem. Skoda ich prirovnávať. Nie je zrovna najzdvorilejsí, ale ručím za to, ze nezný ako ovca bude pod tvojím vedením. Uz si spokojná?

Jul. Nie. To vsetko vedela som i predtým. Čo povedal o nasej svadbe? Čo?

Pest. Páni, ako ma bolí hlava! Prečo ju len mám! Tusím sa mi na tisíc kusov rozpadne. A kríza moje, oh, ako ma len bolia! Čert aby ťa vzal za to, ze si ma tam poslala. To behanie hore dolu bude moja smrť!

Jul. Sľubujem, je mi ľúto, ze ti nie je dobre. Pestúnka moja najdrahsia, povedz mi, čo mi láska moja odkazuje?

Pest. Tvoja láska povedala, ze je čestný a zdvorilý muz. A ručím ti - kde je tvoja matka?

Jul. Kde je moja matka? Prečo? Niekde doma. Kde by mala byť? Akosi čudne hovorís. "Tvoja láska povedala, ze je čestný a zdvorilý muz, kde je tvoja matka?"

Pest. Ó drahá pani! Si vzrusená? Ku svadbe sa ponáhľaj. Je tu obklad na moje boľavé kosti? Odteraz si svoje vzkazy vybavuj sama.

Jul. Tu je obväz. Rýchlo, čo este Rómeo povedal?

Pest. Môzes ísť dnes na spoveď?

Jul. Áno.

Pest. Tak utekaj k otcovi Laurencovi. Tam bude čakať manzel, čo zenou ťa spraví. Teraz sa od vzrusenia červenás. Utekaj do kostola, ja inou cestou musím ísť rebrík vyzdvihnúť, po ktorom sa tvoj milý do vtáčieho hniezdočka vysplhá, len čo sa zotmie. Som unavená a driem sa len pre rozkos tvoju. Tak choď, ja sa naobedujem. Utekaj do spovednice.

Jul. Za sťastím bezím! Drahá pestúnka, zbohom.

                               Odídu.

 

 

 

 

Scéna 6.

Cela brata Laurenca.

 

                               Vstúpi brat (Laurence) a Rómeo.

 

Brat. Nech nebesá sa usmejú nad týmto aktom, ktorý v poslednej hodine ziaľom nás počastuje!

 Rom. Amen! Ale nech príde smútok akýkoľvek, moje sťastie nemôze ničím skaliť. Stačí len jednu krátku minútu sa do jej očí pozerať.  Keď svätým slovom spojís nase ruky, ani smrť nás nerozdelí.

Brat. Potesenie rýchle má rýchly koniec a s víťazstvom zomiera, ako oheň a pusný prach. Pobozká a hneď aj strávi. Najsladsí med je odporný svojou sladkosťou a zničí k jedlu chuť. Preto miluj mierne: dlhá láska prichádza pomaly.

 

                               Vstúpi Júlia.

Slečna uz prichádza. Ó, tak ľahké kroky este nikdy neniesol kameň podlahový. Láska môze niesť i letný vietor a neupadne.

Jul. Dobrý podvečer, duchovný otce.

Brat. Rómeo ti poďakuje za nás oboch, dcéra.

Jul. Aj jemu dobrý prajem, aby mohol zdraviť este viac.

Rom. Ah, Júlia, ak si tak sťastná ako ja, a lepsie ho dokázes popísať, potom sladkosť tvojho dychu nech osviezi okolitý vzduch a nádherná hudba jazyka tvojho nech odhalí sťastie stretnutia násho.

Jul. Myslienka samotná, nech akokoľvek vyrieknutá, podstatou sa chváli. Netreba ju krásliť. Zobráci sú tí, čo svoju cenu môzu spočítať. Vsak láska moja tak obrovská je, ze nikdy nespočítam ani polovicu bohatstva jej.

Brat. Poďte, poďte so mnou, nech skrátime to. Nenechám vás tu samých az do odchodu. Svätým pozehnaním  v jedno vás spojím.

 

                               (Odídu.)

 

 

 

Akt 3. Scéna 1.

Verejné priestranstvo.

 

                               Vstúpi Mercutio, Benvolio a muzi.

 

Ben. Prosím ťa, Mercutio, odíďme. Horko je a vôkol samý Kapulet. Ak sa s nimi stretneme, bitke sa nevyhneme. A to teplo krv len divokou robí.

Mer. Si ako kamarát, čo do krčmy vstúpil, tresol svojím mečom do stolu a povedal "Boh mi povedal, ze potrebovať ťa nebudem!". A len čo obrátil do seba pohárik druhý, hneď ho namieril na toho, kto nalial mu.

Ben. Naozaj som taký?

Mer. Poď, poď, horko je ti, ako Talian si naladený. Lepsie náladou svojou pohnúť, nez pohnutý ňou byť.

Ben. No a?

Mer. Este ze tu nie ste dvaja taký. Netrvalo by dlho a jeden by ste druhého zabili. Ty by si sa poháda z muzom len preto, ze má viac vlasov ako fúzov. Pohádal by si sa i o prasknutý orech, nemajúc dôvod druhý, nez ze orechovej farby oči má. Tvoje oči len po skriepke sliedia, hlavu más tak plnú hádok, ako je vajce plné zĺtka. A veď uz ti ju raz ako vajce pre hádku prerazili. Pobil si sa s muzom čo na ulici zakaslal, pretoze prebudil tvojho psa, ktorý spal vystretý na slnku. Pobil si sa s krajčírom, ze pred veľkou nocou nosil kabátec nový. A z ďalsími preto, ze si starými snúrkami zaviazali nové topánky? A ty ma budes pre zvadou vystríhať?

Ben. Keby som bol schopný k hádkam ako ty, ziadny muz by na mňa nevsadil ani gros.

Mer. Ani gros? Jeden snáď!

 

                               Vstúpi Tybalt a ďalsí.

 

Ben. Pri hlave mojej, Kapulet prichádza.

Mer. Pri päte mojej, nestarám sa.

Tyb. Nasledujte ma pokope. Chcem si s nimi pohovoriť. Páni, dobrý večer prajem. Len slovíčko prehodím s jedným z vás.

Mer. Len jedno slovo a s jedným z nás? Este k tomu pridaj. Na slovíčko a úder.

Tyb. Zistíte ze i toho schopný som, len čo dôvod k tomu dáte mi.

Mer. Nemôzes si ho zobrať i bez dávania?

Tyb. Mercutio, spolčujes sa s Rómeom?

Mer. Spolčujem? Čo? Chces z nás muzikantov spraviť? Ak áno, tak len nesúlad by si počul. Tu je môj nástroj hudobný a k tancu ťa prinúti. K čertu, ze spolčujem!

Ben. Tu sme na verejnosti. Buď poďme niekam do súkromia a s chladnou hlavou vyriesme nás spor alebo odíďte. Vsetci tu na nás upierajú zrak.

Mer. Oči boli stvorené k pozeraniu, preto tak zízajú. Neodídem kvôli prosbe chlapca.

 

                               Vstúpi Rómeo.

 

Tyb. Mier s vami, pane. Tam prichádza môj muz.

Mer. Nech ovisnem, keď ten bude livrej tvoju nosiť. Radsej bojovať bude, nez sluhom by ti bol. V tomto zmysle ho môzem nazvať mojím muzom.

Tyb. Rómeo, z lásky čo cítim k tebe, nemôzem na lepsie meno prísť, nez: ničomník.

Rom. Tybalt, dôvod pre ktorý ťa ja ľúbim, ospravedlní môj hnev z pozdravu takého. Nie som ničomník. Preto, zbohom. Vidím, ze ma este nepoznás.




Tyb. Chlapče, tým nemôzes ospravedlniť ranu, ktorý si mi spôsobil. Preto, tas a bojuj.

Rom. Protestujem. Nikdy som ťa neranil. Milujem ťa viac, nez dokázes si predstaviť. Raz sa dozvies príčinu mojej lásky. A preto, drahý Kapulet, ktorého meno je mi drahsie nez vlastné je mi, upokoj sa.

Mer. Ó nečestne a hanebne pokorený! Alla stoccata to odčiní!

                               (Tasí.)

Tybalt, ty potkan, vies chodiť?

Tyb. Čo by si odo mňa chcel?

Mer. Mačací kráľ, nič, okrem jedného s tvojich zivotov deviatich. Na tom si zmeriam odvahu. A ak mi i potom poslúzis, vytlčiem s teba i zvysných osem. Vytiahnes uz konečne svoj kord z pochvy? A svihaj, nez ti utnem usi.

Tyb. Som pripravený

                               (Tasí.)

Rom. Drahý Mercutio, odloz svoj  meč.

Mer. Čakám, pane!

                               (Bojujú.)

Rom. Tas, Benvolio. Zraz ich zbrane. Páni, hanbite sa! Zanechajte toho násilia! Tybalt, Mercutio, princ výslovne zakázal takéto strety na uliciach Verony. Zadrz, Tybalt! Mercutio!

                               Tybalt pod Rómeovou rukou bodne Mercutia a utečie (s jeho prívrzencami).

 

Mer. Som ranený. Mor na oba vase rody! Dostal ma. On je nezranený?

Ben. Čo, si ranený?

Mer. Baze, len skriabnutý. Stačí to vsak. Kde je môj sluha? Utekaj, naničhodník, a priveď lekára.

                               (Odíde sluha.)

Rom. Guráz, chlape. Rana nemôze byť veľká.

Mer. Nie, nie je poriadne hlboká, ani siroká ako kostolné dvere, ale stačí, chcem pomoc. Spýtaj sa ma zajtra, a nájdes ma v hrobe. Zasypaný, nedostupný pre tento svet. Mor na oba vase rody! Čert jeden, pes, potkan, mys, mačka je ten čo ma skriabol k smrti! Tlčhuba, ničomník a zobrák, bojuje presne podľa knihy! Prečo si, k čertu, vstúpil medzi nás? Ranil ma pod tvojou rukou.

Rom. Myslel som to dobre.

Mer. Pomôz mi do niektorého domu, Benvolio, inak stratím vedomie. Mor na oba vase rody! Kvôli nim budú mať teraz červy hody. Presne tak. Vase rody!

                               (Odíde podopieraný Benvoliom.)

Rom. Ten sľachtic, princov blízky príbuzný, môj dobrý priateľ, dostal tú ranu miesto mňa. Česť moja poskvrnená je Tybaltom. Tybalt, sotva hodinu môj príbuzný. Ó, sladká Júlia, tvoja krása ma zozenstela a odhodlanosť tvrdosť ocele stratila.

 

                               Vstúpi Benvolio.

 

Ben. Ó Rómeo, Rómeo, udatný Mercutio zomrel! Jeho jemná dusa k mrakom sa blízi. Predčasne zemou pohrdol.

Rom Dnes čierny osud nado mnou visí.  Čo som začal, druhý ziaľom musia ukončiť.

 

                               Vstúpi Tybalt.

 

Ben. Rozzúrený Tybalt sa vracia sem.

Rom. Naplnený víťazstvom nad  zavrazdeným Mercutiom? Ten teraz spokojný je na nebi. Ale ja rozzúrený som. Teraz, Tybalt, ti toho "ničomníka" ktorým nazval si ma, vrátim späť. Mercutiova dusa vznása sa nad nasimi hlavami a čaká, kým sa k nej pripojís. Buď ty alebo ja, alebo obaja s ním pôjdeme.

Tyb. Ty úboziak! Kumpáni ste boli, tak pôjdes za ním ty.

Rom. To určí len boj.

                               Bojujú. Tybalt padá.

Ben. Rómeo, rýchlo uteč! Idú sem ľudia a Tybalt je mŕtvy. Nestoj tu ako soľný stĺp. Princ ťa odsúdi na smrť ak ťa lapia. Rýchlo, uteč!

Rom. Ó, som blázon sťasteny!

Ben. Na čo este čakás?

                               Rómeo odíde.

                               Vstúpia ľudia.

 

Ľud. Kam utiekol ten, čo zabil Mercutia? Tybalt, ten vrah, kam sa vyparil?

Ben. Tu lezí.

Ľud. Vstávajte pane, poďte so mnou. V mene princovom ťa z vrazdy viním.

 

                               Vstúpi Princ, starý Montek, Kapulet, ich manzelky a ďalsí.

 

Princ. Kde je ten, čo začal túto sarvátku?

Ben. Ó, vznesený Princ. Môzem vám vysvetliť celé nesťastie tejto osudnej hádky. Tu lezí muz, zabitý mladým Rómeom preto, lebo zavrazdil tvojho príbuzného, statočného Mercutia.

Cap. Zena. Tybalt, krv môjho rodu! Dieťa môjho brata! Ó princ! Ó vládca! Krv môjho synovca sa preliala! Pane, ak ste spravodlivý, za krv nasu prelejes krv Montekovcov. Ó synovec, synovec!

Princ. Benvolio, kto začal túto krvavú sarvátku?

Ben. Tybalt, zavrazdený Rómeovou rukou. Rómeo mu dohováral, nechával ho nech si rozmyslí, či sarvátku vyvolá a tým i vase pohorsenie. Vsetko to povedal nezným hlasom, pokojne a pokorne. Nemohol vsak mier zjednať s neovládateľnou zúrivosťou Tybalta. Ten o mieri ani počuť nechcel. Kordom na hlavami mával a len biť sa a mlátiť. Vsetci boli napnutý. Ale len Mercutio sa mu postavil. S válečným úsmevom na ústach, jednou rukou smrteľné útoky odvracal a druhou ich Tybaltovi naspäť posielal. Rómeo na nich kričal: "Zadrzte priatelia, prestaňte!". Rýchlejsia nez jeho jazyk vsak ruka Tybaltova bola. Zasadil Mercutiovi ranu osudnú a potom utiekol. Potom sa vsak vrátil za Rómeom, ktorý sa mu chcel pomstiť. Bojovali spolu a Tybalt Rómeovi podľahol. Ten potom tiez utiekol. Nech zomriem, ak to nie je pravda.

Cap. Je priateľ Montekovcov a preto určite klame. Chcem spravodlivosť. Escalus, musís rozhodnúť. Rómeo zabil Tybalta, tak musí zomrieť tiez.

Princ. Rómeo zabil jeho, a on zasa Mercutia. Kto zaplatí za jeho krv?

Mon. Rómeo nie, pane. Bol to Mercutiov priateľ. Sám spravil to, čo by zákon ukončil: zivot Tybalta.

Princ. A preto ho ihneď do vyhnanstva vypoviem. Tiez som niečo vo vasom spore z nenávisti stratil. Moja krv pre vasu hrubú sarvátku tu lezí. Potrestám vás tak, ze bude ľutovať i moju stratu. Budem hluchý k vasim prosbám a omluvám.  Slzami ani modlitbami ma neobmäkčíte. Ani to neskúsajte. Rómeo nech rýchlo utečie, lebo ak ho nájdem v meste, bude to jeho hodina posledná. To je môj rozsudok. Milosrdný k vrahom som. A odneste tie telá.

                               Odíde.

 

 

 

Scéna 2.

Kapuletova záhrada.

 

                               Vstúpi len Júlia.

 

Jul. Ponáhľaj sa slnko, ty kôň s ohňovými kopytami, k svojmu nocľahu. Pohonič nech bičom ťa popozenie na západ a nech noc vsetko ihneď skryje. Závesy na oknách zatiahni, aby nikto nič nespatril, keď Rómeo sem tísko príde. K obradom lásky milencom posvieti ich krása. A ak je láska slepá, najlepsie v noci sa jej darí. Príď uz, noc spoločná, matka v čiernom odeve a nauč ma ako víťazne prehrať hru, v ktorej obojstranná nevinnosť je. Ukry krv v mojich lícach svojím plásťom čiernym, pokým pravej lásky nepríde čas a nezbaví ma mojej cudnosti. Príď uz, tmavá noc, príď uz, Rómeo. Príď uz deň skrytý v noci, čo v noci zabelies sa viac nez čerstvý sneh na krídlach havranov. Príď uz, noc vznesená, príď  uz láska moja. Prines mi môjho Romea. A keď raz zomrie, zober ho a rozsekaj na tisíc hviezd malých, nech nebu dá takú krásnu tvár, ze celý svet bude noc milovať a nie klaňať sa krikľavému slnku. Ó, mám  uz pripravené lôzko lásky, ale este nie som v ňom. A aj keď predaná uz som, kúpená este nie. Tak dlhý je tento deň, ako noc pre slávnosťou, keď dieťa má obliecť nové saty. Ó, pestúnka moja prichádza.

 

                               Vstúpi pestúnka s povrazovým rebríkom.

 

A nesie nové správy. Nech hovorí vsetkými jazykmi, ale Rómeovo meno nech hovorí s nebeskou výslovnosťou. Tak, pestúnka, čo je nové? Čo tu robís? Priniesla si, čo Rómeo ti kázal?

Pest. Áno, priniesla.

                               (Hodí ho na zem.)

Jul. Tak uz povedz, čo je nové? Prečo zalamujes rukami?

Pest. Je mŕtvy. Je mŕtvy, je mŕtvy! Zničený sme, pani, zničený! Smolný deň! Odisiel, zavrazdili ho, je mŕtvy!

Jul. Môzu byť nebesá tak kruté?

Pest. Rómeo môze, nebesá nie. Ó Rómeo, Rómeo! Kto by na to pomyslel? Rómeo!

Jul. Ktorý diabol ťa posadol, ze ma tak mučís? Stony z takých múk len v pekle vydrzia. Zabil sa snáď Rómeo? Povedz len "Áno" a uz to samotné "Áno" bude horsie nez smrť čo zračí sa v očiach baziliska. Zbláznim sa, ak so sklopenými očami povies "Áno".  Ak zavrazdený bol, povedz "Áno", ak nie, povedz len "Nie". Krátky zvuk čo rozhodne medzi radosťou či smútkom mojím.

Pes. Na vlastné oči som videla tú ranu v jeho muznej hrudi. Zalostná mŕtvola, úbohá krvavá mŕtvola. Biely ako stena a celý zakrvácaný. Celý krvavý. Hrozný pohľad.

Jul. Ó, zlomené je srdce moje! Celkom rozbité! Som väzeň, čo nikdy slobodu nespatrí. Odporný svet, vzdávam sa ťa. Končím, viac sa nepohnem. Nech s Rómeom na jedných márach spočiniem!

Pest. Ó Tybalt, Tybalt, môj verný priateľ. Bol si tak galantný a čestný. Prečo som sa tvojej smrti dozila!

Jul. Čo za víchor to je, ze fúka z oboch strán? Rómeo je zabitý a Tybalt mŕtvy? Môj drahý bratranec, a môj pán najmilsí? V tom prípade poľnice trúbte súdny deň! Veď, kto je zivý, ak tí dvaja zomreli?

Pest. Tybalt je mŕtvy, Rómeo je vyhnaný. Rómeo ho zabil, preto ho vyhnali.

Jul. Ó Boze! Rómeova ruka Tybaltovu krv ze preliala?

Pest. Áno, áno. Dnesný deň.

Jul. Ah! Krásna tvár skrýva hadie srdce! Vlastnil uz niekedy drak tak krásnu skrýs? Spanilý tyran! Diabol s tvárou anjela. Kráľ krkavcov! Kvíliaca ovca! Pohŕdas podstatou samého Boha! Protiklad toho, čím zdal si sa mi. Zatratený svätec, cnostný ničomník! Ó príroda, čo s peklom más spoločné, ze skrýs pre diabla robís? Bola snáď niekedy odporná kniha do krásneho obalu zviazaná? Taký podvod a sídli v nádhernom paláci!

Pest. V muzoch nie je ziadnej cti a úprimnosti. Vsetci sú krivoprísazníci, bezvýznamný pokrytci. Ah, kde je môj sluha? Daj mi trochu páleného. Ten zármutok, to nesťastie, to utrpenie ma starsou robí. Hanba Rómeovi!

Jul. Nech ti jazyk zhnisá za prianie také! Nebol pre hanbu zrodený. Na jeho čelo sa hanba hanbí sadnúť.  Veď  má ho ako trón, kde poctivosť môzu korunovať ako vládcu celého sveta. Ó, čo za bestiu to vo mne bola, ze som ho preklínala!

Pest. Ako o ňom môzete v dobrom hovoriť, keď zabil vásho bratranca?

Jul. Môzem o ňom osklivo hovoriť, keď je mi manzel? Ah, nesťastník, kto pohladí tvoje meno, keď ja, len tri hodiny tvoja zena, ho haním? Prečo si len zabil môjho bratranca? Takisto ťa mohol zabiť on. Naspäť, posetilé slzy, naspäť do vasej studničky! Vase kvapky patri zialu. So sťastím ste si ho splietli. Manzel môj je ziví keď Tybalta zabil. Nie Tybalt jeho.  Nič sa nestalo, prečo teda plačem? Niektoré slová tu boli, horsie nez smrť Tybaltova, čo ma zavrazdili. Chcela by som zabudnúť, ale, vtisnuté to je do mojej pamäti, ako zlý skutok do mysli hriesnika! "Tybalt je mŕtvy,  Rómeo je vyhnaný." To jedno slovo "vyhnaný", sto tisíc Tybaltov je schopné zabiť. Tybaltova smrť by bola dostatočná, ak by to s ňou skončilo. Ale ziaľ je veľmi kamarátsky, vzdy i s iným trápením je spätý. Prečo za "Tybalt je mŕtvy," nenasledovalo tvoj otec, tvoja matka, alebo i obaja. Prečo za "Tybalt je mŕtvy," následovalo "Rómeo je vyhnaný"? Veď to slovo značí, ze otec, matka, Tybalt, Rómeo i ja, vsetci sme zavrazdený. Vsetci sme mŕtvy. "Rómeo je vyhnaný" - ziadne obmedzenie, ziadny limit, ziadne hranice v tom slove smrti. Nie slovo vsak môze za ten ziaľ. Kde je môj otec a matka, pestúnka?

Pest. Nariekajú a plačú nad Tybaltovým telom. Chces ísť za nimi? Zavediem ťa tam.

Jul. Poumývať jeho rany slzami? Plakať budem vtedy, keď oni uz oči suché budú mať. Pre Rómeove vyhnanstvo. Zober ten rebrík. Úbohé laná, zbytočné ste pre mňa. Rómeo je vyhostený. Vytvoril vás, aby sa rýchlo dostal k mojej posteli. Ja vsak ako panna zomriem. Poď rebrík, poď pestúnka. Chcem ísť do môjho svadobného lôzka. Ale smrť, nie Rómeo, panenstvo mi zoberie.

Pest. Do svojej izby choď. Nájdem Romea pre tvoje potesenie. Veľmi dobre viem, kde sa skrýva. Nastav usi. Tvoj Rómeo tu bude tejto noci. Za ním idem. U bratra Laurencea je skrytý.

Jul. Ó, nájdi ho! Tento prsteň daj môjmu rytierovi, nech príde mi dať naposledy zbohom.

                              

                               Odídu.

 

 

Scéna 3.

Cela brata Laurencea.

 

                               Vstúpi brat (Laurence).

 

Brat. Rómeo, poď ďalej. Len poď ďalej ty ustrasený. Trápenie je tusím tvojou časťou a spolčený si s nesťastím.

 

                               Vstúpi Rómeo.

 

Rom. Čo je nové, otče? Aký je princov rozsudok? Aké nesťastie za ruky ma chytá, ze ho este nepoznám?

Brat. Prílis známy je ti, môj drahý syn. Poviem ti ako znie princov rozsudok.

Rom. Je mensí nez súdny deň?

Brat. Jemnejsí rozsudok opustil jeho ústa - nie smrť tela, ale vyhnanie.

Rom. Ha, vyhnanstvo? Buď milosrdný a povedz "smrť". Vyhnanstvo je o veľa horsie nez smrť. Nepovedz uz "vyhnanstvo".

Brat. Preto z Verony ťa vyhnal. Buď rozumný, svet je dlhý a siroký.

Rom. Bez múrov Verony to nie je svet, ale očistec, mučenie i samo peklo. Preto vyhnanstvo je vyhnanie zo sveta a to znamená len smrť. Ak volás smrť "vyhnanstvom", zlatou sekerou mi hlavu stínas a usmievas sa pri tom.

Brat. Ó, strasný hriech! Ó krutý nevďačnosť! Ty obchádzanie zákonov nasich volás smrťou? Milosrdný princ bol, keď zákon obisiel a zmenil hrôzu slova smrť na vyhnanstvo. To je vzácne zľutovanie. Nevidís ho?

Rom. Mučenie to je a nie zľutovanie. Nebesá sú tam, kde Julia zije. A kazdá mačka, kazdý pes i malá myska, vsetci zijú tu a môzu pozerať sa na ňu. Ale Rómeo nemôze. Viac práv, viac počestnosti má obyčajná mucha, nez Rómeo. Môze byť polapená bielim zázrakom Júliinej ruky a ukradnúť nesmrteľné pozehnanie z jej perí, ktoré stále pannensky čisté, zapýria sa, bo si myslia ze sami sa pobozkali. Ale Rómeo nemôz nič. Lebo je vyhnaný. Môzu tiez odletieť, ale ja musím. Sú slobodný, ja vsak vyhnaný som. Chces este stále tvrdiť, ze vyhnanstvo nie je smrť? Nemás náhodou jed, ostrý nôz alebo inú este smrteľnejsiu zbraň čo nedokázem si predstaviť, nez vyhnanstvo? Ó otče, tým slovom ma do pekla zatratil. Vari nemás srdce, ty človek bozí, duchovný ochranca, spovedník a priateľ môj, ze drtís ma slovom "vyhnanstvo"?

Brat. Ty malý blázon, počúvaj čo ti hovorím.

Rom. Ó, a zasa budes rozprávať o vyhnanstve.

Brat. Chcem ťa obrniť pred tým slovom. Napojiť ťa sladkým mliekom múdrosti, i keď si vyhnaný.

Rom. Len "vyhnaný"? Prestaň s múdrosťou! Ak mi múdrosť neprivedie Júliu, neprenesie mesto, nezmení princov rozsudok, nie je pomocou. A viac mi uz nehovor.

Brat. Vidím, ze blázni ozaj nemajú usi.

Rom. Ako ich môze mať, keď múdri muzi zasa nemajú oči?

Brat. Poď sa radsej rozprávať o tvojom stave.

Rom. Nemôzes hovoriť o tom, čo necítis. Keby si bol mladý ako ja, do Júlie zamilovaný,  hodinu zenatý, vrahom Tybalta, zbláznený ako ja a vyhnaný ako ja, potom by si mohol hovoriť, trhať si vlasy a padať na zem ako ja teraz, berúc tak miery na hrob.

                               Klopanie (vzadu).

Brat. Vstaň! Niekto klope. Rýchlo sa skry!

Rom. Nie. Moje srdcervúce vzlyky ma skryjú pre cudzím pohľadom.

                               Klopanie.

Brat. Počujes? Niekto klope. - Kto je tam? - Rómeo vstaň, inak ťa zoberú. - Moment! - Postav sa a choď do mojej studovne.

                                Klopanie.

Este chvíľku! - Dobrý Boze, čo za prostotu je to tu? - Uz idem, uz idem!

                               Klopanie.

Kto to tak busí na dvere? Odkiaľ idete? Čo si prajete?

Pest. (zvonku) Pusťte ma ďalej, a poviem vám moje posolstvo. Poslala ma Júlia.

Brat. Vítam vás.

                              

                               Vstúpi pestúnka.

 

Pest. Ó svätý mních, povedzte mi, kde je mojej pani muz, kde je Rómeo?

Brat. Tam pod zemou, opitý vlastnými slzami.

Pest. Ó, je presne ako moja pani. Presne ako ona!

Brat. Zalostná sympatia! Zalostný súlad!

Pest. Aj ona len lezí, narieka a plače, plače a narieka. Vstaň, postav sa! Tak vstávaj, buď ako chlap. Kvôli Júlii, vstaň uz! Prečo tak strasne vzdychás?

Rom. (vstane)  Pestúnka -

Pest. Áno, pane! Áno, pane! Dobre, smrť je koniec vsetkého.

Rom. Hovorís o Júlii? Ako jej je? Nemyslí na mňa ako na starého vraha? Keď som pospinil detstvo jej sťastia krvou človeka jej blízkeho? Kde je? A ako sa má? Čo povedala moja skrytá pani. Nemiluje ma uz?

Pest. Ó, nepovedal nič, pane. Len plače a plače. Spadne na posteľ, potom z nej vyskočí, volá Tybalta, potom za Rómeom smúti a znovu padne.

Rom. Akoby to meno, vystrelené zo smrtiaceho dela, ju zabíjalo. Tak ako ruky patriace k tomu menu zabili jej príbuzného. Povedz mi, otče, povedz, v ktorej časti môjho hanebného tela je to meno ukryté? Povedz mi, nech môzem odhodiť ten hrozný príbitok.

                               (Vytiahne svoju dýku.)

Brat. Zadrz! Si muz? Tvoj vzhľad hovorí ze áno. I keď tvoje slzy sú zzenstilé a tvoje bláznivé jednanie podobá sa bestii. Neslusná zena v muzskom podaní! Nemocné zviera v ľudskej podobe! Tvoje unáhlenosť ma prekvapuje. Boh mi buď svedkom, myslel som si ze si lepsí. Zabil si Tybalta? A teraz sa chces sám zabiť? A zabiť svoju pani, ktorá len kvôli tebe zije? Prečo preklínas svoj zrod, nebesá i svet? Tvoj zrod, nebo i zem sa stretávajú v tebe. Vsetky tri by si naraz stratil. Fuj! Hanobís svoje telo, svoju lásku, svoj rozum ako drzgros, čo vsetko má, vsetko skrýva a nič z toho nepouzije. Tvoje vznesené chovanie je ako z vosku, nie ako muza odvázneho. Tvoja láska prísahala, avsak krivým sľubom. Rýchlo zabíjas lásku, ktorú ochraňovať by si mal. A rozum, čo zdobí vzhľad i lásku, oboje znetvorí, ako pusný prach keď sa vznieti vo fľasi, pri neopatrnom zaobchádzaní. Čo ťa brániť, môze ťa i zničiť. Tak vzbuď sa uz konečne! Tvoje Júlia je zivá. A len pred chvíľkou si chcel pre to zomrieť. Más sťastie. Tybalt mohol zabiť teba, ale ty si zabil Tybalta. Tiez sťastie. Zákon ťa smťou ohrozoval, stal sa tvojím kamarátom a smrť vo vyhnanstvo premenil. Zasa más sťastie. Zväzok lúčou pozehnaných nad tebou drzí stráz. Sťastie sa ti v najkrajsom háve dvorí. Ale ty ako nesťastná pobehlica spúlis ústa svojmu sťastiu a láske. Buď pozorný, lebo tvoje sťastie zomrie. Choď teraz za svojou láskou, ako bolo dohodnuté, vysplhaj to jej komôrky a utes ju. Dávaj si vsak pozor na čas, nezostávaj do rána. Nestihol by si do Mantui utiecť, kde zatiaľ ziť budes, pokým nepríde čas rozhlásiť tvoje manzelstvo, udobriť si priateľov, ziadať o milosť princa, a zavolať ťa späť, dvestotisíc krát sťastnejsieho nez teraz s plačom odchádzas. Choď napred, pestúnka. Povedz svojej pani, nech vsetkých do postele dostane, veď ťazký ziaľ ich beztak vyčerpal. Rómeo príde.

Pest. Ó pane, kľudne by som tu vydrzala i celú noc a počúvala múdre rady. Aké učené sú! Môj pane, poviem mojej pani, ze prídete.

Rom. Choď, veď i tak ma poriadne vyhresí.

Pest. Tu je prsteň čo mi dala, pane. A ponáhľajte, uz je dosť neskoro.

                               Odíde.

Rom. Ako dobre mi je, keď sťastie sa mi vrátilo!

Brat. Tak uz bez. Dobrú noc. Más len dve moznosti: Buď odídes skôr nez stráze postavia, alebo nad ráno v prestrojení utečies. Zdrzuj sa v Mantue. Nájdem muza, čo ťa čas od času bude informovať o sťastných náhodách v tomto meste. Podaj mi ruku. Je neskoro. Zbohom. Dobrú noc.

Rom. Sťastie nad sťastím ma od teba volá. Bol to výborný nápad, stretnúť sa s tebou. Zbohom.

 

                               Odídu.

 

 

 

Scéna 4.

Kapuletov dom.

 

                Vstúpi Kapulet, jeho manzelka a Paris.

 

Cap. Veci dostali rýchly spád, pane. Nanesťastie, nemáme čas aby sme nasu dcéru trochu rozhýbali. Pozrite, milovala Tybalta, a napokon i ja. Čo uz, narodili sme sa a zomrieme. Dúfam ze veľmi neskoro. Dnes vsak dolu nepríde. Uisťujem vás, ze pred vasou návstevou, tiez k lôzku pripútaný som bol.

Par. Tieto smutné chvíle mi nedovoľujú dvoriť sa jej. Madam, dobrú noc. A pozdravujte menom mojím vasu dcéru.

Zena. Samozrejme. Poviem jej to zajtra ráno. Dnes ju väzňom svojho smútku.

Cap. Pán Paris, chcem vám podať zúfalý dôkaz lásky môjho dieťaťa. Myslím, ze ma poslúchne a bude respektovať moje rozhodnutie. Nebude mať ziadne námietky, o tom nepochybujem. Mama, choď ju este navstíviť, skôr nez pôjde do postele. Oboznám ju s láskou Parisa a povedz jej (sledujes ma?), ze budúcu stredu - Moment! Čo je dnes za deň?

Par. Pondelok, môj pane!

Cap. Pondelok! Ha, ha! Dobre, streda je prílis skoro, stvrtok to bude - vo stvrtok, povedz jej, vydá sa za tohto vzneseného sľachtica. Budes pripravená? Stihnes to dovtedy? Nebudeme robiť ziadny veľký povyk. Veď Tybalt bol zavrazdený len teraz a mohlo by to vyzerať, ze sme si ho nevázili, keby sme sa veľmi radovánkam oddávali. Preto pozveme len zopár priateľov a tým to skončí. Tak, čo poviete na stvrtok?

Par. Môj pane, túzim po tom, aby stvrtok bol uz zajtra.

Cap. Tak uz choďte. Stvrtok tu bude ani sa nenazdáte. Choď za Júliou skôr nez pôjde spať. Priprav ju, zena moja, na deň svadobný. Zbohom, môj pane. - Hej! Svetlo do mojej komory. Uz je veľmi neskoro. Tak neskoro, ze by sme to mohli i veľmi skorým ránom zvať. Dobrú noc.

 

                               Odídu.

 

 

Scéna 5.

Kapuletova záhrada.

 

                               Vstúpi Rómeo a Júlia vysoko v okne nad ním.

 

Jul. Uz odchádzas? Veď este nesvitá. Slávik to bol, nie skovránok, čo do usí tvojich ustrasených prenikol. V noci na jabloni nôti. Ver mi, láska, bol to slávik.

Rom. Ba skovránok to bol, ten posol rána. Nie slávik. Pozri, láska, ako závistlivý lúč lemuje tmavé mraky na východe. Aj sviece noci uz dohárajú. Rozmarný deň uz na vrcholoch hôr na spičky prstov sa stavia. Buď zivý odídem, alebo zostanem tu mŕtvy.

Jul. To svetlo este neznačí deň. Viem to. Bol to len meteor, čo slnko vydýchlo, aby ti nocou cestu do Mantue osvetlil. Preto, zostaň este, nemusís este ísť.

Rom. Zostanem teda, vydám sa smrti. S radosťou to spravím, ak si to prajes. Ako si povedala, tá seď nie je este ráno. Bol to len slabý záblesk mesiaca. Nie, nebol to skovránok, čo spevom svojím sa dotkol nebies nad nami. Mnoho dôvodov aby zostal som tu a neodisiel. Príď, smrť, vítam ťa! Júlia si to praje.

Jul. To nie, to nie! Uteč rýchlo, pohni si! Bol to skovránok, čo pieseň zanôtil hlasom falosným. K sladkému lúčeniu nás pobáda. Ktosi povedal, ze s ropuchou si oči vymieňa. Radsej by som bola, keby si hlas s ňou vymenil, čo vreskotom by zabránila nám v objatí spoločnom byť.  Vyháňam ťa preto, bo deň nás vyháňa! Ó, rýchlo odíď! Mnoho svetla je uz navôkol.

Rom. Viac svetla - viacej ziaľu pre nás znamená.

 

                               Vstúpi pestúnka.

 

Pest. Pani!

Jul. Pestúnka?

Pest. Vasa matka sem ide. Deň uz nastal. Daj si pozor.

Jul. Potom, okno, deň vpusti dnu a von zasa  zivot.

Rom. Zbohom, zbohom! Este jeden bozk a idem.

                               Zostupuje dolu.

Jul. Uz odchádzas, môj pane, moja láska, môj priateľ? Musím ťa počuť kazdý deň, kazdú hodinu, kazdú minútu čo ich vo dni je. Ó, podľa tých  počtov budem veľmi stará, kým sa znovu stretnem s Rómeom!

Rom. Zbohom! Nevynechám jedinú moznosť posľat ti môj pozdrav, drahá láska.

Jul. Ó, myslís si, ze sa este niekedy stretneme?

Rom. O tom nepochybujem. A vsetok ten ziaľ na krásu sa premení, keď sa znovu zídeme.

Jul. Ó Boze, dusičku mám ranenú! Ako ťa tam dolu vidím, pripadás mi ako mŕtvy v hrobke. Bodaj ma môj zrak klame a ty nie si bledý.

Rom. A ver mi, láska, ze i ja ťa tak vidím. Ziaľ nám pije krv. Zbohom! Do videnia!

                               Odíde.

Jul. Ó sťastie, sťastie. Vsetci vravia ze si vrtosivý. Ale ak taký si, prečo si zradil toho, kto preslávený svojou vernosťou je? Buď vrtosivý a neverný tomu, čo odo mňa ho zdrziava, a nazad mi ho vráť.

Zena. (za dverami). Dcéra, si uz hore?

Jul. Kto to na mňa volá? To moja matka. To este nesla spať, či uz sa vzbudila? Čo nezvyčajné ju sem privádza?

 

                               Vstúpi matka.

 

Zena. Čo robís, Júlia?

Jul. Nie je mi dobre, mama.

Zena. Este stále plačes pre smrť Tybaltovu? Chces ho snáď slzami z hrobu vyplaviť? A ak áno, zivot mu tým aj tak nevrátis. Tak uz sa upokoj. Smútkom ukáz lásku ale mnoho zialu len hlúposť znamená.

Jul. Ja vsak plačem, bo stratu cítim.

Zena. Ty stratu cítiť môzes. Vsak ten, koho oplakávas, uz nie.

Jul. Ja vsak cítim stratu, nemôzem si pomôcť.

Zena. Dobre, dievča. Neplač uz pre smrť jeho, ale preto, ze vrah jeho stále zije.

Jul. Aký vrah, mama?

Zena. Predsa ten ničomník Rómeo.

Jul. (bokom) Ničomník a on, ďaleko to k sebe má. - Boh mu odpusť! Tak ako ja, celým srdcom. I keď nikto mi srdce nezarmútil tak ako on.

Zena. To preto je, ze ten zradca este stále zije.

Jul. Ba, mama, z dosahu mojich rúk. Nemôzem pomstiť smrť drahého Tybalta!

Zena. Máme uz pripravenú pomstu, neboj sa. Tak uz neplač. Poslem niekoho do Mantue, kde ten vyhnaný tulák zije. Ten mu podá neobvyklý nápoj a veľmi rýchlo bude Tybalta nasledovať. Dúfam, ze potom budes spokojná.

Jul. Nebudem spokojná dovtedy, kým Romea znovu neuvidím - zomri ty srdce bičované zialom. Mama, ak ho chcete vyhľadať s muzom, čo jed ponesie, ja sama ho namiesam. Len čo sa ho Rómeo napije, rýchlo zaspí na veky. Ó, ako moje srdce odmieta počúvať meno jeho. Nemôzem si lásku k Tybaltovi vykúpiť telom, ktoré ho zabilo!

Zena. Ty nájdi prostriedok, a ja zasa nájdem posla. Ale teraz ti chcem radostnú novinu oznámiť, dievča.

Jul. Sťastie v správny čas prichádza. Čo je to, prosím vás?

Zena. Dobre, dobre. Más starostlivého otca, dieťa moje. Aby ťa smútku zbavil, náhle určil deň tvojho sťastia, čím nielen teba prekvapil, ale i mňa.

Jul. Mama, som sťastná! Aký deň to bude?

Zena. Dieťa moja, vo stvrtok zrána, vznesený, mladý sľachtic Paric, v kostole Svätého Petra, sťastnou nevestou ťa urobí.

Jul. Pri kostole Svätého Petra i pri Petrovi samotnom, nemôze ma nevestou sťastnou urobiť! Som prekvapený tým, ze vydávať sa mám skôr, nez sa mi môj budúci manzel bude dvoriť. Prosím vás, povedzte môjmu otcovi, nebudem sa vydávať. A prisahám, ze radsej budem patriť Rómeovi, ktorého nenávidíte, nez by som Parisovi mala patriť. Myslím to vázne!

Zena. Práve prichádza tvoj otec. Povedz mu to sama. A pozri sa, ako to do svojich rúk zoberie.

 

                               Vstúpi Kapulet a pestúnka.

 

Cap. Keď slnko zapadne, vzduch rosu prinesie. Ale keď zapadlo slnko syna môjho brata, akoby dázď sa spustil. Este plačes, dievča? Stále v slzách zostávas? Navzdy slzami zaliata? Tak malá si a naraz chces byť ako more a vietor. Morom mozno volať oči, ktoré sĺz príliv a odliv striedajú. Tvoje telo ako loď sa plaví v tej slanej záplave. A vietor? To tvoje vzlyky burácajú spolu so slzami. Náhle sú tu a hneď zasa preč. Čo teraz, zena moja? Oznámila si jej nase rozhodnutie?

Zena. Áno. Ze ďakuje, ale nemá záujem. Radsej hrob si vezme za zenícha!

Cap. Spomaľ! Zaveď ma za ňou! Zaveď ma za ňou! Čo? Ze nechce? Ze nám za ponuku ďakuje? Vari je pysná? Sťastná by mala byť. Nevďačnica jedna. A mi jej chystáme takého vázeného pána za manzela.

Jul. Nie pysná, len vďačná som vám za to. Nikdy nemôzem byť pysná na to, čo nenávidím. Ale vďačná za to, ze je to ako láska myslené.

Cap. Čo, čo, čo, čo to trepes? Čo je to? "Pysná" a "ďakujem vám" , potom zasa "neďakujem vám" a "nie som pysná". Čo to znamená? Ako pochlebár si, ďakujes mi neďakovaní, pysná nie si pýchou, ale ja ti ukázem. Vo stvrtok pôjdes s Parisom do kostola Svätého Petra, inak ťa tam odvlečiem. Zoberies si svoje veci a pôjdes z domu von, ty seredná mrcina! Ty spina!

Zena. Fuj! Čo si sa zbláznil?

Jul. Otec dobrý, prosím vás na kolenách, V kľude vypočujte čo vám poviem.

Cap. Povesím ťa, ty pobehlica! Neposlusný darebák! Poviem ti - buď sa vo stvrtok vydás, alebo sa mi viac neukazuj na očiach. Nič nehovor, ani nič neodpovedaj! Prsty ma svrbia. Zena, veľmi zle sme to vymysleli, keď Boh nám len jedno dieťa ponechal. Ale teraz vidím, ze i to jedno je prílis veľa. Prekliaty sme ze ju máme. Hanbi sa!

Pest. Boh ju pozehnaj! Viníte ju, pane, za to ze vôbec je.

Cap. A čo, ty pani múdra? Drz papuľu. Len ceknes a letís!

Pest. Nevravím nič zlé.

Cap. Sľak ťa traf!

Pest. Nemôzem uz ani hovoriť?

Cap. Len pokoj, ty baba umumlaná! Medzi svojimi táraj múdrosti svoje. My ich nepotrebujeme.

Zena. Si rozčúlený.

Cap. Pane Boze! Tusím sa zbláznim. Cez deň, v noci, večer i ráno, doma, v cudzine, sám i v spoločnosti, prebudený či spiaci, stále som sa staral len o to, aby som jej riadneho zenícha priviedol. A teraz, keď jej muza zo vzneseného rodu privediem, bohatého, mladého, slusne vychovaného, proste lepsieho uz nenájdes, a ona odpovie "Nemôzem sa vydávať, nemôzem este milovať. Som prílis mladá. Prosím vás, prepáčte mi"! Ak sa nevydás, tak prepáč i ty. Pôjdes sa pásť kam chces, v mojom dome uz viac bývať nebudes. Pozorne to zváz. Nerobím si zarty. Stvrtok je blízko, ruku na srdce a uvazuj: Ak si moja, dám ťa priateľovi svojmu. Ak nie si, zobraj, hladuj, kľudne i zomri na ulici, Viac ťa nechcem vidieť. Čo je moje, nikdy pre teba nebude. Dobre to zváz. Myslím to vázne.

                               Odíde.

Jul. Vari nemá ani nebo trochu súcitu nad ziaľom mojím? Ó, drahá moja matka, nevyháňaj ma preč! Počkajte s tým manzelstvom aspoň mesiac, alebo týzdeň. Ak to nespravíte, svadobné lôzko mi pripravte v hrobke vedľa Tybalta.

Zena. Mne to nehovor, ani slovom neodpoviem ti. Rob čo myslís, ja som s tebou skončila.

                               Odíde.

Jul. Ó Boze! Pestúnka, ako sa tomu môzem vyhnúť? Môj manzel je vo svete, a sľub lásky v nebi. Ako môzem ten sľub na zem vrátiť? Len môj manzel mi ho môze z nebies naspäť poslať. Pomôz mi, pomôz. Nebo sa so mnou kruto pohráva. Čo vravís? Nič ťa nenapadá? Pomôz mi, pestúnka.

Pest. Počúvaj, niečo ma napadlo. Rómeo je vyhnaný. A ani za celý svet sa uz nevráti. A ak áno, musí zostať utajený. V tomto stave ti môzem poradiť len, aby si sa za Parisa vydala. Ó, áno, je to nádherný muz! Rómeo je oproti nemu ako spinavá hadra. Orol, pani, nemá tak bystrý a krásny zrak, ako Parisove oči. K čertu s mojim srdcom! Myslím si, ze sťastná budete v druhom manzelstve. Sťastnejsia nez v tom prvom. Aj tak tvoj prvý manzel je mŕtvy - lepsie povedané - bolo by lepsie keby bol mŕtvy, nez aby zil od teba odlúčený.

Jul. Hovorís to od srdca?

Pest. Z celej duse. Nech ma čert zoberie, ako nie.

Jul. Amen.

Pest. Čo?

Jul. Nuz, veľmi si ma potesila. Choď a povedz mojej matke, ze odchádzam. Rozhnevala som svojho otca, tak za bratom Laurenceom pre odpustenie si idem.

Pest. Vydáte sa. To je múdre rozhodnutie.

                               Odíde.

Jul. Prekliatie večné! Diabol najhorsí! Je horsie navádzať ma ku zrade, či ponizovať môjho manzela tým istým jazykom, čo tisíckrát ho predtým z nebom zrovnával? Choď, poradca môj! Ty a ja odteraz dvomi sme. Pôjdem za bratom Laurenceom nech mi poradí. A ak ma aj on sklame, sama sa skántrim.

                              

                               Odíde.

 

 

 

Akt 4. Scéna 1.

Cela brata Laurencea.

 

                               Vstúpi brat (Laurence) a gróf Paris.

 

Brat. Vo stvrtok, pane? To je veľmi skoro.

Par. Môj otec Kapulet s tým súhlasil a ja nechcem brzdiť jeho unáhlenosť.

Brat. Vravel si, ze nevies, čo si o tom myslí mladá pani. Máte rozdielne názory, to nemám rád.

Par. Prehnane smúti za mŕtvym Tybaltom, a preto tak málo o láske hovorí. V dome sĺz niet miesta pre úsmev. Jej otec si myslí, ze sa prílis smútku oddáva, a nasím sobásom chce jej príval sĺz zastaviť, ktorý by ju mohol na kraj spoločnosti vytlačiť. Teraz poznáte príčinu toho náhlenia.

Brat. (bokom) Vedel by som, prečo to trochu zbrzdiť. - Pozrite, pane, tam prichádza vasa nastávajúca do mojej spovednice.

 

                               Vstúpi Júlia.

 

Par. Sťastné stretnutie, moja pani a manzelka!

Jul. Mozno, pane, ale az budem vasa zena.

Par. To mozno bude, láska, vo stvrtok.

Jul. Čo musí byť, bude.

Brat. Tak vraví písmo sväté.

Par. Prisli ste sa vyspovedať?

Jul. Ak vám odpoviem, vám sa vyspovedám.

Par. Neklamte mu, ze ma nemilujete.

Jul. Priznám sa vám, ze milujem jeho.

Par. Som si istý, ze ľúbite mňa.

Jul. Ak je tak, bolo by cennejsie hovoriť o tom za vasím chrbtom, nez pred vami.

Par. Dusička úbohá, vasa tvár je zahalené slzami.

Jul. Slzy znamenajú malé víťazstvo nad tým, čo sa stalo pred tým, nez som plakať začala.

Par. Robís to horsím, nez ukazujú slzy.

Jul. Neobviňujte ma, pane, je to pravda. Ako vravím ja, tak i moja tvár hovorí.

Par. Tvoja tvár je uz moja, preto ju nehaň.

Jul. Dobre, nebudem. Avsak len preto, ze uz mi nepatrí. Máte teraz čas, svätý otec? Alebo mám prísť neskôr?

Brat. Som voľný, dcéra moja. Môj pane, musíte nás tu nechať samých.

Par. Ochranu boziu nebudem rusiť! Júlia, vo stvrtok ráno si pre teba prídem. Dovtedy, zbohom, nechaj si tento svätý bozk.

                               Odíde.

Jul. Zatvorte dvere! A keď to spravíte, poďte plakať so mnou - posledná pomoc, posledný liek, posledná nádej!

Brat. Ah, Júlia, počul som uz o tvojom trápení. Je to vsak mimo mojich síl. Vypočuť ta musím, a nemôzem to nijako odloziť. V stvrtok sa vydás za grófa.

Jul. Nehovorte mi, otče, ze ste to uz počuli, keď mi neviete poradiť, ako sa tomu môzem vyhnúť. Ak svojou múdrosťou mi nepomôzete, zúfalé rozhodnutie nebudem odkladať a týmto nozom sama si hneď pomôzem. Boh spojil moje srdce s Rómeovým, vy zasa ruky. A skôr nez by tie ruky, čo ste s Rómeom mi spojili, mali byť spojené zväzkom druhým, a moje verné srdce by malo krivo prisahať lásku ďalsiemu, radsej sa zabijem. Preto, neskúsaj ma uz, a daj mi radu. Inak uvidís, ze medzi mnou a mojím trápením, táto dýka bude rozhodcom. A rozhodne i tam, kde tvoja múdrosť rokmi vyzbrojená nevie poradiť. Nehovor dlho ak nevies mi poradiť, bo dlho budem zomierať.

Brat. Zadrz, dcéra. Napadlo ma jedno riesenie. Avsak, vyzaduje taký zúfalý čin previesť, pred akým nás má ochrániť. Ak naozaj sa radsej sama zabijes, nez by si sa za grófa Parisa vydala, potom radsej podstúpis niečo ako smrť, len aby si hanbe utiekla, ktorej sa chces práve smrťou vyhnúť. Ak sa odvázis, dám ti liek.

Jul. Radsej nez by som si Parisa za muza vzala, skočím s cimburia tvojej veze. Alebo sa medzi vrahmi budem prechádzať a ukryjem sa tam, kde hadi zijú. Zviazať sa dám s medveďom, do márnice v noci zájdem kde mŕtvy muzi drkocú svojimi kosťami, smradľavými údmi a zltými lebkami. Ale vstúpim do čerstvého hrobu a skryjem sa jeho rubásom. Vsetky tie veci, čo husiu kozu mi nahnali len keď som na ne pomyslela, bez strachu a pochybností spravím, nez by som mala ziť ako zena ktorá svoju lásku zradila.

Brat. Počúvaj teda. Choď domov, buď veselá a povedz, ze sa za Parisa vydás. Zajtra je streda. Zajtra choď spať sama, ani pestúnka nech si neľahne v tvojej komnate. Zober si tento liek, ľahni si na posteľ a vypi ho. V okamihu ti zilami prebehne chlad a ospalosť. Nič ho nezastaví. Ani dych ani teplo neprezradí ze zijes. Červeň v tvojich perách a lícach zbelie ako popol. Oči sa ti zatvoria ako keby smrť ukončila zivot tvoj. Celé telo bude tvrdé, tuhé a chladné. Mŕtvym sa bude zdať. V tomto pozičanom háve smrti zostanes styridsať dva hodín. Potom sa zobudís ako zo spánku. Ráno, keď po teba si príde zeních, vyburcovať ťa z postele, budes mŕtva. Podľa zvyku čo máte v rodine, v najlepsích satoch ťa odokrytú na márach, do starej kobky odnesú, čo tam vsetci Kapuletovci odpočívajú na veky. Prv nez sa prebudís, Rómeo z listu čo mu poslem bude vedieť vsetko, rýchlo sem príde, bude pri tebe a pod rúskou noci ťa do Mantue odvedie. Tak uniknes hanbe, ak vsak nestály rozmar  zenského strachu ti nezabráni previesť tento čin.



Jul. Daj sem, daj to sem! Ja sa nebojím!

Brat. Tu más! Buď pevná vo svojom rozhodnutí. Rýchlo poslem jedného brata do Mantue s listom pre tvojho pána.

Jul. Láska, daj mi silu, ktorá mi pomôze! Zbohom, svätý otec.

 

                               Odídu.

 

 

Scéna 2.

Dom Kapuletovcov.

 

                               Vstúpi otec Kapulet, matka, pestúnka a dvaja či traja sluhovia.

 

Cap. Ako hosťov pozvi vsetkých čo sú tu napísaný.

                               (Odíde sluha.)

A ty najmes dvadsať sikovných kuchárov.

Sluh. Nemusíte mať ziadne obavy, pane. Najmem ich podľa toho, či si vedia oblizovať prsty.

Cap. Ako to myslís?

Sluh. Jednoducho, pane. Len zlý kuchár si nevie oblizovať svoje prsty. A preto nie je pre nás dobrý.

Cap. Utekaj uz.

                               (Odíde sluha.)

A my máme este čo robiť, aby sme to stihli. Dcéra moja isla za bratom Laurenceom?

Pest. Áno, isla.

Cap. Dobre, mozno ju k dobrému obráni. Tvrdohlavá je.

 

                               Vstúpi Júlia.

 

Pest. Pozrite aká veselá sem prichádza.

Cap. Tak čo, moja tvrdohlavá? Kde si sa túlala?

Jul. Tam, kde ma naučili ľutovať hriechu neposlusnosti a ze som ti odvrávala. Brat Laurence mi prikázal padnúť na kolená a prosiť vás o odpustenie. Prepáčte mi, prosím vás! Uz vás vzdy poslúchnem.

Cap. Poslite po grófa. Ihneď mu to oznámte. Chcem ich do manzelstvom zviazať uz zajtrajsieho rána.

Jul. Stretla som mladého pána u Laurencea a dal som mu najavo ze ho milujem. Tak, ako sa slusí. Neprekročila som hranice slusnosti.

Cap. Som veľmi potesený. Tak to má byť. Postav sa. Priveďte grófa, bude sa zeniť. Vravím, priveďte ho sem, rýchlo. Boh mi buď svedkom, tomu svätému otcovi je celé nase mesto zaviazané.

Jul. Dojka, pôjdes so mnou do izby a pomôzes mi ako vyzdobiť sa mám za zajtrajsok?

Zena. Nie, nechajme to na stvrtok. Nestihneme to dozajtra.

Cap. Len choď, pestúnka, choď s ňou. Do kostola pôjdeme zajtra.

                               Odíde Júlia a pestúnka.

Zena. Máme málo času na prípravy. Veď uz je skoro noc.

Cap. Neboj, popozeniem to a vsetko bude v poriadku. Za to ti ručím. Choď za Júliou a pomôz jej s obliekaním. Dnesnú noc nepôjdem spať. Nechaj vsetko na mne. Zahrám sa na pani domu. Hej! Kde ste? Nevadí. Sám pôjdem za Parisom, nech sa na zajtrajsok pripraví. Srdca mám tak ľahké, ze to tvrdohlavé dievča konečne zmúdrelo.

 

                               Odíde.

 

 

 

 

Scéna 3.

Júliina komnata.

 

                               Vstúpi Júlia a pestúnka.

 

Jul. Ba, tieto saty sú najlepsie. Pestúnka, prosím ťa, nechaj ma túto noc o samote. Chcem sa modliť, aby sa nebesá nado mnou zajtra zľutovali a aby mi odpustili vsetky hriechy, ktorých mám, ako vies, mnoho.

 

                               Vstúpi matka.

 

Zena. No čo, robíte este? Nechcete pomôcť?

Jul. Nie mama. Vsetky nezbytnosti uz sú k zajtrajsku pripravené. Prosím vás, nechajte ma teraz o samote. Nech pestúnka presedí túto noc s tebou. Som si istá, ze máte vsetci plné ruky práce s chystaním na zajtrajsok.

Zena. Dobrú noc. Choď do postele a odpočiň si. Budes to potrebovať.

                               Odídu (Matka a pestúnka.)

Jul. Zbohom! Boh vie, kedy sa znovu stretneme. Tak mi zilami strach prúdi, ze ma tusím celkom zmrazí. Zavolám ich nazad, nech ma zabavia. Pestúnka! - Čo by tu robila? Tú hroznú scénu musím zohrať sama. Poď ku mne, liek. Čo ak ten nápoj nebude účinkovať ako má? Budem sa musieť zajta ráno vydávať? Nie, nie! To nedovolím. Ľahni si vedľa mňa.

                               Polozí dýku.

Čo ak to bude jed, ktorým múdry mních chce lsťou získať moju smrť, aby sa vyhol hanbe, pretoze ma oddal uz skôr s Rómeom? Bojím sa. Avsak, mám dojem ze to nie je tak, vzdy to bol svätý muz. Nebudem sa zabávať takými zlými myslienkami. Čo ak sa, polozená v hrobke, zobudím skôr nez príde Rómeo a vyslobodí ma? Je to straslivé miesto! Čo ak sa zadusím v tom sklepení, ktorého ústa čerstvý vánok neovlazí a zomriem skôr nez príde Rómeo? A ak prezijem, nie je moc pekné pomyslenie na to strasné miesto, kde budem spolu s mŕtvymi. V hrobke, prastarej nádobe, do ktorej uz stovky rokov ukladajú kosti mojich predkov. Kde i zakrvavený Tybalt, este nedávno tak sviezi, hnije v rubási. Kde, ako sa vraví, v niektorú nočnú hodinu, schádzajú sa duchovia. Hrôza, hrôza na to pomyslieť. Ak sa vzbudím skôr - pocítim hrozný zápach a krik, čo ako koreň mandragory vsetkým zijúcim smrteľníkom rozum pomúti - Ó, ak sa vzbudím, nezbláznim sa v zajatí vsetkých tých tajných hrôz? Čo ak sa budem bláznivú hru s kĺbmi mojich predkov hrať? Čo ak roztrhám rubás čo má Tybalt na sebe? A s niektorou veľkou kosťou môjho predka, ako s kyjakom si mozog z hlavy vytlčiem? Ó, tak sa mi zdá, ze duch môjho bratanca Romea hľadá, čo na svoj kord ho nabodol. Stoj Tybalt, stoj! Rómeo, uz idem! Na teba pripíjam.

 

                               (po vypití) Padá do postele so závesmi.

 

 

 

 

Scéna 4.

Kapuletov dom.

 

                               Vstúpi pani domu a pestúnka.

 

Zena. Počkaj, zober si kľúče a prines viacej korenia, pestúnka.

Pest. Pýtajú si aj ďatle a hrozienka do pečiva.

 

                               Vstúpi starý Kapulet.

 

Cap. No tak, hýbte sa, hýbte sa! Druhý raz uz kohút zakokrhal. I zvon uz odbil tretiu hodinu. Angelica, dozri na pečenie mäsa. Nech nesetria.

Pest. Choďte, vy strázca kuchyne. Choďte uz do postele! Verte mi, budete ráno unavený pre toto ponocovanie.

Cap. Nie, ani nápad. Skôr so býval celé noci hore i pre mensie veci nez je tá dnesná, a nikdy som nebol unavený.

Zena. To áno. Svojho času si bol ako lovec mysí. Ale musím ťa stráziť pred tým dnesným strázením.

 

                               Odíde manzelka a pestúnka.

 

Cap. Ziarlivka jedna ziarlivá!

 

                               Vstúpia traja či styria sluhovia (s razňami, polenami a kosmi.)

Čo to más, priateľ?

Sluha. Náradie na varenie, pane, ale neviem aké.

Cap. Tak si pohnite, pohyb.

                               (Odíde sluha.)

Chlapče, prines suché polená. Spýtaj sa Petra, ukáze ti kde sú.

Sluha. Mám predsa hlavu, pane. Nájdem ich aj sám, nemusím kvôli tomu otravovať Petra.

Cap. Jasne a výstizne povedané, ty hlava dubová.

                               (Odíde sluha.)

Pane boze, uz je deň. Gróf uz tu bude i s muzikantmi. Ako povedal, tak i spraví.

                               Hrá muzika.

Počujem ich uz blízko. Pestúnka! Zena! Hej! Kde ste!

 

                               Vstúpi pestúnka.

Choď prebudiť Júliu. Choď a priprav ju. Ja si pôjdem prehovoriť s Parisom. A pohnite si, rýchlo! Zeních uz prichádza. Hnite sebou.

 

                               (Odíde.)

 

 

 

Scéna 5.

Júliina komnata.

 

                               Vstúpi pestúnka.

 

Pest. Pani! Haló, pani! Júlia! Rýchlo, veď ja jej poviem. No tak, jahniatko! Pani! Fuj, ste ako slimák! Miláčik, nič nepovies! Tusím si setríte spánok na týzdeň dopredu. Budúcu noc, to vám poviem, gróf Paris vám nedá ani očka zahmúriť. Boh mi odpusť! Vezme si vás a koniec. Aký zdravý je jej spánok! Musím ju prebudiť! Pani, slečinka! Zavolám grófa nech vám do postele vlezie! Ten vás vystrasí, aspoň myslím. Nie je tak?

                               (Odhrnie závesy.)

Čo? Oblečená v jej satoch a stále lezí? Musím ju prebudiť! Pani! Slečna! Slečna! Hrôza, hrôza! Pomóc, pomóc! Moja pani je mŕtva! Prečo som sa len narodila! Trosku alkoholu, hej! Môj pane! Moja pani!

 

                               Vstúpi matka.

 

Zena. Čo za hluk to tu je?

Pest. Ó, zalostný deň!

Zena. Čo sa stalo?

Pest. Pozrite, pozrite! Ó, ťazký deň!

Zena. Och, och! Moje dieťa, môj zivot jediný! Ozi, otvor oči, inak zomriem spolu s tebou! Pomóc, pomóc!

 

                               Vstúpi otec.

 

Cap. Hanbite sa. Priveďte uz Júliu. Jej pán uz prisiel.

Pest. Je mŕtva, skonala. Je mŕtva! Hrozný deň!

Zena. Hrozný deň, zomrela, zomrela, zomrela!

Cap. Ha! Zaveďte ma za ňou. Ach beda! Je studená, jej krv sa zastavila a jej kĺby sú tuhé. Zivot z jej líc uz dávno vyprchal. Smrť ju skolila, ako predčasný mráz vsetky kvety skolí.

Pest. Ó, hrozný deň!

Zena. Ó, aký ziaľ!

Cap. Smrť, čo si ju vzala, len smútok tu nechala. Jazyk zviazala a hovoriť mi nedovolí.

 

                               Vstúpi brat (Laurence) a gróf (Paris) s muzikantmi.

 

Brat. Poďme. Je nevesta pripravená ísť do kostola?

Cap. Pripravená ísť tam, ale nikdy sa nevráti. Ó chlapče, noc pred tvojím svadobným dňom, smrť si ľahla s tvojou zenou. Pozri, tu lezí. Ako venček kvetov bola a tu o veniec prisla. Smrť je mi synom. Smrť je mojím dedičom. Dcéra moja s ním je vzatá. Ja tiez zomriem a vsetko opustím. Zivot, vsetko zivé, vsetko patrí smrti.

Par. Tak dlho som čakal na dnesné ráno, a aký pohľad sa mi naskytol?

Zena. Prekliaty, nesťastný, úbohý, nenávidený deň!  Najhorsia hodina od jej narodenia! Moje jediné, jediné milované dieťa, Moje potesenie jediné a útecha. A krutá smrť mi ťa pred očami uchmatla!

Pest. Taký ziaľ? Ó, hrozný, hrozný deň! Najhorsí deň, najhroznejsí deň od vtedy, čo som ju spatrila! Ó deň! Deň! Deň! Najstrasnejsí deň! Nikdy nebol čiernejsí deň nez tento. Ó hrozný, hrozný deň!

Par. Prekliata, hrozná, nespravodlivá, nevrazivá vrazda! Veľmi odporná Smrť, čo ťa očarila, kruto, kruta ťa celkom zvrhla! Ó láska! Ó zivot! Nie zivá, ale do smrti zaľúbená.

Cap. Zúfalá, nenávidená, zmučená, zabitá! Nepríjemný čas, prečo si prisiel práve teraz, skaziť nás obrad? Ó dieťa! Ó dieťa! Dusa moja, nie dieťa! Zomrela si, zomrela! Hrôza, dieťa moje zomrelo. A s mojou dcérou i moje radosti pochovám!

Brat. Kľud, hanbite sa! Rany osudu nevyliečime vzdychmi. Nebesá a vy ste mali túto krásnu pannu! Teraz ju má nebo celú. Tak je to pre ňu lepsie. Nemohli ste ju ochrániť pre smrťou, ale v nebi ju čaká zivot nekonečný. Snazili ste o dobré manzelstvo, čím by podľa vás do neba postúpila. A teraz plačete, vidiac ako kráča po mrakoch vysoko, ako samo nebo? Nezdravou láskou svoju dcéru milujete keď bláznite, vidiac ako je jej dobre. Nebolo pre ňu dobré vydať sa a potom dlho ziť. Najlepsím manzelstvom jej bolo zomrieť mladá. Ususte svoje slzy, oblozte ju rozmarínom a, ako je zvykom, v jej najlepsích satách odneste ju do kostola. Aj keď nám srdce káze plakať,  slzy môzu byť i dôvodom k oslave.

Cap. Vsetko čo sme na slávnosť pripravili, na kar pouzijeme. Hudobné nástroje ako melancholické zvony, svadobné jedlo na smutný hostinu karu, slávnostné piesne sa na chmurné nápevy zmenia. Svadobné kvety poslúzia na zakrytie tela. Vsetko sa zmení na protiklady.

Brat. Pane, choďte uz. A vy pani, choďte s ním. Gróf Paris, vy tiez. Vsetci sa pripravte odniesť to krásne telo do hrobky. I nebesá sa mračia nad tým smútkom. Nesnazte sa zmariť jeho vôľu.

                               Odídu (okrem muzikantov a pestúnky.)

1.Muz. Tak, môzeme si zbaliť nase nástroje a ísť.

Pest. Skutočne, priatelia. Kľudne sa zbaľte. Dobre viete, ze je tu zalostne.

                               (Odíde.)

1.Muz. Ba, podľa mňa sa to este môze zlepsiť.

 

                               Vstúpi Peter.

 

Pet. Muzikanti, ó zahrajte mi "Ľahké je srdce"! Ak ma chcete pri zivote udrzať, zahrajte "Ľahké je srdce".

1.Muz. Prečo "Ľahké je srdce"?

Pet. Ó, muzikanti, pretoze moje srdce hrá "Srdce je plné smútku". Alebo mi zahrajte niektorú veselsiu na rozveselenie.

1.Muz. Ani ziadnu veselsiu! Teraz nie je čas na hranie.

Pet. Tak vy nechcete?

1.Muz. Nie.

Pet. No ja vám dám.

1.Muz. Čo nám dás?

Pet. Peniaze nie, ale prezývku. Ste potulný speváci.

1.Muz. A vy ste osklivý sluha.

Pet. Tak vás ten osklivý sluha dýkou počastuje. Nenosím ziadne orezovátko. Také re i fa vám zahrám. Tak zahráte mi?

1.Muz. Ani re, ani fa, ziadna hudba.

2.Muz. Prosím ťa, odloz tú dýku, a zapni hlavu.

Pet. Čo napadás môj rozum! Porazím vás i zelezom dôvtipu a nie zelezom dýky. Odpovedzte na moju otázku.

 

                               Keď chamtivý smútok srdce ranní,

                               a zalostné nápevy myseľ utlačia,

                               tak hudba s jej strieborným zvukom-

 

Prečo "strieborným zvukom"? Prečo "tak hudba s jej strieborným zvukom"? Čo ty na to, Simon Catling?

1.Muz. To je jednoduché, pane, pretoze striebro má mäkký zvuk.

Pet. Správne! A čo ty, Hugh Rebeck?

2.Muz. Ja si myslím "strieborný zvuk" preto, bo muzikanti hrajú za strieborňáky.

Pet. Tiez správne! A aká je tvoja odpoveď, James Soundpost?

3.Muz. Hmm, nič ma nenapadá.

Pet. Ó, plačem a ľutujem ťa! Ty si spevák, vsak? Tak ja ti poviem prečo. To "tak hudba s jej strieborným zvukom" je preto, lebo muzikanti za hudbu nedostanú zlato.

 

                               "tak hudba s jej strieborným zvukom

                               rýchlou pomocou pozičia odskodnenie."

 

                               Odíde.

 

1.Muz. Je ničomný darebák taký istý?

2.Muz. Ako on, Jack! Poďme, keď uz sme tu, zostaneme s pozostalými a najeme sa s nimi.

 

                               Odídu.

 

 

 

Akt 5. Scéna 1.

Mantua. Na ulici.

 

                               Vstúpi Rómeo.

 

Rom. Ak môzem veriť lichotivým pravdám spánku, tak mi sny predpovedajú sťastné zvesti. Môj blízky pán zľahka sedí na jeho tróne a celý deň neobvyklý duchovia povzbudzujú ma vznásať sa nad zemou s príjemnými myslienkami. Snívalo sa mi, ze moja pani prisla a mŕtveho ma nasla (V tom sne aj keď som bol mŕtvy, tak som myslieť mohol!) a svojím bozkom mi zivot vdýchla, ze hneď ozil som a bol som kráľ. Ah jaj! Aká sladká je láska sama o sebe, keď len jej tiene sú tak bohaté na sťastie!

 

                               Vstúpi Rómeov sluha Balthasar, obutý.

 

Novinky z Verony! Čo más, Balthasar? Nenesies mi list od brata? Alebo od mojej pani? Je môj otec v poriadku? A ako sa má Júlia? Ze sa stále pýtam. Nič nemôze byť zlé, ak sa jej vedie dobre.

Sluha. Potom sa má dobre a nič nebude zlé. Jej telo spí v Kapuletovej hrobke, a jej nesmrteľná dusa s anjelmi nazíva. Sám som ju videl polozenú v hrobke a okamzite som sa vybral ti to oznámiť. Ó, prepáč mi, ze nesiem zlé správy. Snáď ma neprepustíte za moje sluzby, pane.

Rom. Je to pravda? Potom sa vám vzopriem, hviezdy! Vies kde bývam. Zober papier a atrament a najmi kone. V noci odídem.

Sluha. Prosím vás, pane, buďte trpezlivý. Ste bledý a rozrusený, este si nesťastie privodíte.

Rom. Čus a neklam ma. Choď uz a sprav čo som ti nakázal. List od brata Laurencea nenesies?

Sluha. Nie, môj pane.

Rom. Skoda. Tak uz bez a najmi tie kone. Prídem za tebou.

                               Odíde (Balthasar.)

Júlia, dnes v noci si ľahknem k tebe. Nájdem spôsob. Hrôza, tak rýchlo si zo mňa spravila zúfalého muza! Vzpomínam si na lekára, niekde naokolo býva. Videl som ho v otrhaných satách s veľkým obočím, odpad spoločnosti. Vyziable boli jeho oči, a chudoba ho vysusila az na kosť. V jeho chudobnom obchode korytnačka visí, vycpaný aligátor, koze z rýb najrôznejsích druhov. Okolo neho police, čo chudobu svojou prázdnotou ukazujú. Zelené hrnčeky, rôzne mechúre, staré ruze a to vsetko vystavené na obdiv. Vsimol som si tej chudoby a sám som si vravel: "Keď niekto bude potrebovať jed, za ktorý je trest smrti v Mantove, tu zije zbabelý úboziak, ktorý mu ho predá." Ó, vtedy som este netusil, ze ho budem potrebovať. Ten úboziak mi ho musí predať. Ak sa dobre pamätám, toto je jeho dom. Je nedeľa, obchod má zavretý. Hej, lekárnik!

 

                               Vstúpi lekárnik.

 

Lek. Kto ma to volá?

Rom. Poď sem rýchlo. Vidím, ze este stále si chudobný. Na, tu je styridsať dukátov. Prines mi dúsok otravy čo veľmi rýchlo účinkuje a keď v zilách rozptýli sa, i zdravý chlapisko v okamihu padne mŕtvy. Čo tak rýchlo muza skosí, ako keď z kanóna vystrelís.

Lek. Mám taký jed, vsak zákon v Mantue smrťou trestá ich predaj.

Rom. Ty úboziak chudobný, bojís sa zomrieť? Hlad ti z tváre čisí, váhu hladomoru vidieť v tvojich očiach. Opovrhovania batoh nosís na chrbte. Svet nie je tvojím priateľom, ani svetské zákony. Svet nemá zákony, ktoré ťa nasýtia. Prelom uz svoju chudobu a zober tie dukáty.

Lek. Moja chudoba a nie vôľa súhlasí.

Rom. Veď tvoje chudobe platím a nie vôli.

Lek.  V niečom na pitie to rozpusťte a vypite do dna. Aj keby ste bol silný ako dvadsať chlapov, hneď vás to sily zbaví.

Rom. Tu je tvoje zlato - horsia otrava pre dusu. Viac ľudí uz v tomto odpornom svete zabila, nez úbohý nápoj čo si mi predal. Ja som ti dal jed, nie ty mne. Zbohom. Nakúp si jedla a trosku priber. Poď, posilujúci liek nie jed, poď so mnou k hrobu Júlie. Preto ťa potrebujem.

               

                               Odíde.

 

 

 

Scéna 2.

Verona. Cela brata Laurencea.

 

                               Vstúpi brat John.

 

John. Svätý frantiskán, brat, hej!

 

                               Vstúpi brat Laurence.

 

Laur. Akoby som počul hlas brata Johna. Vitaj z Mantue. Čo povedal Rómeo? Alebo, ako mi napísal, daj mi list.

John. Keď jedného brata som hľadal čo nemocných navstevuje, nech ma sprevádza na ceste. Keď som ho nasiel, strázcovia v tomto meste podozrievali ma, ze som bol na návsteve v dome kde majú mor. Zapečatili dvere, takze som sa nemohol dostať von a ponáhľať sa do Mantue.

Laur. Kto teda zaniesol môj list Rómeovi?

John. Nemohol som ho poslať - tu je - ani správu som ti poslať nemohol, kvôli tej infekcii.

Laur. Nesťastie! Ten list nebol len pre krásu, ale plný dôlezitých vecí. A jeho nedoručenia môze mať hrozné následky. Brat John, zozeň mi rýchlo zelezný sochor a daj ho do mojej cely.

John. Hneď ti ho prinesiem.

                               Odíde.

Laur. Teraz musím ísť do hrobky sám. O tri hodiny sa Júlia prebudí. Určite ma vyhresí, ze som Romea nezavolal. Este raz napísem do Manute a skryjem ju v svoje cele kým Rómeo nepríde. Chudinka, v hrobke plnej mŕtvych je zatvorená!

 

                               Odíde.

 

Scéna 3.

Verona. Cintorín, pri hrobke Kapuletovcov.

 

                               Vstúpi Paris a jeho sluha s kvetinami (a pochodňou.)

 

Par. Daj mi tú fakľu, chlapče. Rýchlo, a zostaň tu. Radsej ju zahas, nech ma nikto nevidí. Ľahni si pod tamtie stromy. Priloz svoje ucho k dutej zemi. Ak niekto na cintorín vkročí (Som stratený za to otvorenie hrobky.), tak to určite počujes. Zapískaj na mňa. To bude signál ze si niečo zachytil. Daj mi tie kvety. Sprav čo ti vravím, bez.

Sluha. (bokom) Som veľmi vystrasený ze tu o samote zostanem. Veď sme na cintoríne. Je to riskantné.

                               (Vzdiali sa.)

Par. Kvietok môj, kvetinami ti svadobné lôzko vysteliem. (Ó, z prachu a kameňa je.) Sladkou vodou nočnej rosy pokropené sú. Alebo slzami čistého zármutku. Kazdú noc ťa budem stráziť, v hrobke tvoje oplakávať.

                               Zapíska sluha.

Sluha mi varovné znamenie dáva. Ktorý prekliaty človek putuje po týchto miestach v noci, rusí môj zámer a pravej lásku obrad? Aj s fakľou? Skry ma noc, aspoň na chvíľku.

                               (Vzdiali sa.)

 

                               Vstúpi Rómeo, Balthasar s fakľou, krompáčom a zelezným sochorom.

 

Rom. Daj mi krompáč a to skrútené zelezo. Počkaj, zober tento list a skoro ráno ho doruč môjmu otcovi. Este svetlo. Ak je ti zivot milý, vravím ti, ak čokoľvek počujes či uvidís, zostaň opodiaľ a nevyrusuj ma v mojom zámere. To, ze chcem zostúpiť do tohoto lôzka smrti, je čiastočne preto, ze chcem spatriť tvár mojej pani, ale hlavne preto, ze chcem z jej mŕtveho prsta zobrať drahocenný prsteň. Ten prsteň musím mať. Odíď preto rýchlo. Ak budes zvedavý čo tu robím a vrátis sa sliediť, roztrhnem ťa na dva kusy a tvoje končatiny rozhádzem do hrobov hladových. Čas a moje zámery sú divoké a bláznivé. Divokejsie a neúprosnejsie nez hladový tiger či rozbúrené more.

Bal. Odídem, pane, a nebudem vás vyrusovať.

Rom. Priateľskú sluzbu mi tým preukázes. Tu más, ber. Zi a buď sťastný. Zbohom, priateľ dobrý.

Bal. (bokom) Nejako sa mi nevidí. Skryjem sa niekde blízko. Jeho pohľad je plný strachu a zámery pochybné.

                               (Vzdiali sa.)

Rom. Ty nenásytný gágor, ty lono smrti, nasýť sa najdrahsím sústom na svete. Otvorím tvoje hrozné ústa a nacpem ti do nich ďalsie sústo.

                               Rómeo otvorí hrobku.

Par. To je ten vyhnaný Montek, čo zabil brata mojej lásky - od ziaľu nad ním sa vraj k smrti usúzila - a tu prichádza ten istý ničomník za jej mŕtvym telom. Zatknem ho. Zastav to znesväcovanie, hanebný Montek! Môze nenávisť existovať i po smrti? Ničomní odsúdený, zatknem ťa. Poslúchni a poď so mnou. Musís zomrieť.

Rom. Vskutku musím. Preto som sem prisiel. Vznesený mladík, nepokúsaj bláznivého muza. Preto odíď a opusti ma. Najlepsie tak spravís. Choď, nez ťa postrasím. Prosím ťa, chlapče, neprivoď ďalsí hriech na moju hlavu, nenúť ma k zúrivosti. Inak zomries! U nebies, milujem ťa viac nez seba, preto som sem prisiel vyzbrojený proti sebe. Nezostávaj uz, odíď. Zi a rozprávaj o tom, ako ťa blázon nechal ísť.

Par. Neposlúchnem. Preklínam ťa a zatknem ťa pre tvoj zločin.

Rom. Chces ma provokovať? Tak sa ukáz, chlapče!

                               Sermujú.

Sluha. Ó pane, oni bojujú! Radsej zavolám stráznikov.

                               (Odíde. Paris padne k zemi.)

Par. Ó, zabitý som! Ak si aspoň trochu milosrdný, otvorís hrobku a polozís ma vedľa Júlie.

Rom. Sľubujem, spravím to. Pozriem sa kto to je. Mercutiov príbuzný, vznesený gróf Paris! Čo to vravel môj sluha, keď moja dusa nevnímala pri ceste sem? Tusím, ze Paris sa mal s Júliou ozeniť. Tak to povedal? Ó, podaj mi ruku, jediný spoločník v tej trpkej knihe nesťastia! Pochovám ťa v najkrajsej hrobke. V hrobke? Nie, v paláci, mladý muz, tam lezí Júlia a jej krása vytvára v tom sklepe hojnosť svetla. Mŕtvy tu lezís, mŕtvym muzom zabitý.

                               (Polozí ho do kobky.)

Vraj muzi čo na prahu smrti sú, naposledy sú veselý! Volajú to záblesk pred smrťou. Ako môzem pomenovať to svetlo ja? Ó moja láska! Moja manzelka! Smrť, čo vysala sladkosť tvojho hlasu, este neovládla tvoju krásu. Nepodrobila si telo tvoje. Krása este stále zdobí tvoje červené pery i líca. Smrteľná bledosť ich este neprikryla. Tybalt, lezís tu vo svojom krvavom obleku? Čo lepsie môzem spraviť pre teba, nez s rukou ktorá ťa prebodla, potrestať ňou tvojho nepriateľa? Odpusť mi, priateľ. Ah, drahá Júlia, prečo si stále tak krásna? Je vari mozné, ze nehmotná smrť je zaľúbená, a opierajúc sa o osklivé monstrá, udrzuje ťa v tejto tme ako svoju milenku? Aj keď sa bojím, zostanem navzdy s tebou a nikdy z tohoto palácu kalnej noci neodídem. Tu, tu chcem zostať, s červami čo sú ti sluhami. Ó, tu chcem privolať môj večný spánok a zhodiť z ramien váhu neblahého osudu. Oči moje, naposledy sa pozrite! Ruky, naposledy objímajte! A pery, vy dvere dychu, svojím bozkom spečaťte prastarú dohodu so smrťou! Poď, trpký priateľ, poď verný sprievodca! Ty zúfalý kormidelník, na ostré skaly namier svoju loď! Tu je moja láska!

                               (Pije.)

Ó, pravdu vravel lekárnik! Ten jed je rýchly. Z bozkom zomieram!

                               Padne.

 

                               Vstúpi brat (Laurence), s lampásom, sochorom a rýčom.

 

Brat. Svätý Frantiskán, popozeň ma! Koľký raz uz moje staré nohy o hrob zakopli! Kto je tu?

Bal. Len ja, priateľ, dobre ma poznáte.

Brat. Boh ti zehnaj! Povedz mi, dobrý priateľ, čí je tamtá fakľa, čo márne osvetľuje hrobky a bezoké lebky? Ako vidím, u Kapuletovej hrobky svieti.

Bal. Je to tak, svätý pane. Je tam i môj pán, čo vás miloval.

Brat. Kto je to?

Bal. Rómeo.

Brat. Ako dlho tam uz je?

Bal. Hodinu a pol.

Brat. Poď tam so mnou.

Bal. Neodvázim sa, pane. Môj pán mi prikázal, nech rýchlo odídem. Strasnými hrozbami mi smrť sľuboval, ak tu zostanem a budem ho sledovať.

Brat. Tak zostaň, pôjdem sám. Strach ma bude sprevádzať. Ó, tusenie mám, ze nič pekné tam neuvidím.

Bal. Keď som spal pod týmto stromom, zdalo sa mi, ze môj pán s niekým bojoval a porazil ho.

Brat. Rómeo! Hrôza, hrôza, čo za krv to spiní kamenný vchod tohoto náhrobku? Čo znamenajú tieto pohodené a zakrvavené meče čo lezia na tomto mieste kľudu?

                               (Vstúpi do kobky.)

Rómeo! Ó, bledý uz je! Kto este? Čo, Paris tiez? A lezí v krvi? Aká hrozná chvíľa je vinná za tento hrozný pohľad! Pani sa uz hýbe.

                               Júlia vstáva.

Jul. Ó, dobrotivý brat! Kde je môj pán? Vzpomínam si dobre, kde mám byť a kde i som. Kde je môj Rómeo?

Brat. Počujem nejaké zvuky. Pani, poďte z tohoto hniezda smrti, nákazy a neprirodzeného spánku. Väčsia sila nez ktorej môzeme oponovať zmarila nase zámery. Poďme, poďme preč. Tam lezí mŕtvy tvoj milovaný manzel. A Paris tiez. Poď, zariadim aby ťa ako jeptisku do sesterstva vzali. Uz nie je čas na otázky, stráz prichádza. Poďme, Júlia. Neodvázim sa tu dlhsie zostať.

Jul. Choď, utekaj. Ja neodídem.

                               Odíde (brat Laurence.)

Čo to tu je? Pohár, zovretý v ruke mojej pravej lásky? Jed, ako vidím, na večnosť mu pomohol. Skupáň! vsetko si vypil, ani kvapku si mi nenechal? Pobozkám jeho pery. Mozno na nich zostalo trochu jedu, čo privodí mi smrť.

                               (Pobozká ho.)

Este sú teplé!

Vodca stráze. (v doprovode) Tak veď, chlapče. Kam máme ísť?

Jul. Čo je to za hluk? Skrátim to. Ó sťastná dýka!

                               (Uchopí Rómeovu dýku.)

Toto je tvoja posva, v nej odpočívaj a smrť mi prines.

                               Prebodne sa a spadne (na Rómeovo telo.)

 

                               Vstúpi (Parisov) sluha a stráze.

 

Sluha. Tu to je. Tu, kde horí pochodeň.

Vodca stráze. Kobka je zakrvavená. Prehľadajte cintorín. Choďte a koho nájdete, zadrzte ho.

                               (Odídu niekoľký stráznici.)

Úbohý pohľad! Tu lezí zabitý gróf, zakrvácaná Júlia, este teplá a znovu zomretá, i keď dva dni tu uz lezala. Rýchlo, oznámte to princovi. Aj Kapuletovcom. Zobuďte Montekovcov, nájdite ich vsetkých.

                               (Odídu ďalsí stráznici.)

Vidíme miesto, kde nesťastie lezí. Ale ten pravý dôvod vsetkých nesťastí nemôzeme odhaliť.

 

                               Vstúpi zopár stráznikov s Rómeovým sluhom (Balthasarom).

 

2.stráznik. Tu je Rómeov sluha. Nasli sme ho na cintoríne.

Vodca strází. Zadrzte ho kým príde princ.

 

                               Vstúpi brat (Laurence) a ďalsí stráznik.

 

3.stráznik. Vediem brata frantiskána. Celý sa trasie, plače a narieka. Nasli sme u neho krompáč a rýľ, keď od cintorína prichádzal.

Vodca strází. Veľmi podozrivé! Aj jeho strázte.

 

                               Vstúpi princ (a sluzobníci).

 

Princ. Aké nesťastie sa stalo, ze ma vasi ľudia zo spánku prebudili?

 

                               Vstúpi Kapulet a jeho zena (s ďalsími).

 

Cap. Čo sa deje? Vsetci len kričia.

Zena. Ľudia na ulici kričia "Rómeo" potom "Júlia" a ďalsí zasa "Paris". A vsetci z výkrikmi bezia k nasej hrobke.

Princ. Čo hrozného sa stalo, čo nám strach naháňa?

Vodca strází. Ó pane, lezí tu zabitý gróf Paris, mŕtvy Rómeo a Júlia, uz skôr mŕtva, teplá a znovu zabitá.

Princ. Hľadajte a zistite, ako k tým vrazdám prislo.

Vodca strází. Chytli sme tu brata frantiskána a Rómeovho sluhu, s nástrojmi čo sa hodia na otvorenie kobky.

Cap. Ó nebesá! Ó zena, pozri ako nasa dcéra krváca! Tá dýka čo z nej trčí, hľa, jej domov je prázdny u navráteného Monteka. Znetvorila mojej dcéry hruď!

Zena. Ach! To znamenie smrti ma ako zvon varuje pred poslednou cestou do hrobky.

 

                               Vstúpi Montek (a ďalsí).

 

Princ. Len poď, Montek. Preto sme ťa tak skoro prebudili, aby si videl svojho syna a dediča, predčasne mŕtveho.

Mon. Hrôza môj pane. Moja zena túto noc zomrela! Ziaľ nad vyhnanstvom môjho syna jej dych zastavil. Aké nesťastie sa este proti mne spiklo?

Princ. Pozri sa a hneď uvidís.

Mon. Ó ty hlupák! Čo sú to za maniere, tlačiť sa do hrobu skôr nez otec?

Princ. Zatvorte ústa plné násilností, pokým nevyjasníme tieto dvojznačnosti, nezistíme ich zdroj, ich jadro, a celú pravdu. Potom môzete byť strojcom svojho ziaľu az do svojej smrti. Medzitým buďte trpezlivý a trpezlivo znásajte svoje trápenie. Priveďte podozrivých.

Brat. Aj keď najmenej som vrazdy schopný, predsa som najviac podozrivý. Čas a miesto svedčia proti mne. Ako tu stojím obvinený, sám sa z nich očistím.

Princ. Tak vrav. Povedz čo o tom vies.

Brat. Som zadýchaný. Nie je pre mňa zdravé dlho hovoriť. Rómeo, čo tu lezí mŕtva, bol Júliin manzel. A ona, tiez mŕtva, bola Rómeovou právoplatnou manzelkou. Sám som ich oddal. Ten tajný svadobný deň vsak bol pre Tybalta osudný. Svojou predčasnou smrťou mladého zeních z mesta vypudil. Kvôli nemu, nie pre Tybalta, Júlia tak smútila. A vy ste ju svadbou s grófom Parisom z obkľúčenia smútku vyslobodiť chceli. Prisla za mnou a s bláznivým pohľadom mi kázala vymyslieť plán, ktorým by sa druhému manzelstvu vyhla. Inak sa vraj v mojej cela zabije. Preto som jej dal (mnou vytvorený) uspávací liek, ktorý spôsobil, ze sa ako mŕtva javila. Medzitým som napísal Rómeovi, nech rýchlo príde tejto hroznej noci pomôcť mi vyzdvihnúť ju z pozičaného hrobu, bo touto dobou mal účinok lieku vyprchať. Avsak, môj list poslaný po bratovi Johnovi ho nezastihol, pretoze mal mensí incident, a včera mi ho vrátil. Preto som sa sám hodinu pred jej prebudením, vybral vyzdvihnúť ju z hrobky. Chcel som ju ukryť v mojej cele, pokým znovu nenapísem Rómeovi. Keď som vsak sem, niekoľko minúť pred jej zobudením, uz tu lezal vznesený Paris a i Rómeo bol mŕtvy. Júlia sa prebrala. Prosil som ju, nech ide so mnou, a trpezlivo nesie ten údel nebies. Vystrasil ma hluk a vyhnal z hrobky. Ona vsak, prílis zúfalá, nechcela ísť so mnou. Ako sa zdá, sama na sebe násilie spáchala. To je vsetko čo viem. Tú svadbu môze jej pestúnka dosvedčiť. Ak niečo s toho bola moja chyba, kľudne môj starý zivot obetujem a skloním sa pred prísnosťou zákonov.

Princ. Vzdy sme ťa poznali ako svätého muza. Kde je Rómeov sluha? Čo nám o tom povie on?

Bal. Ja som priniesol svojmu pánovi správu o Júliinej smrti. Potom som ho z Mantue doprevadil az k tejto hrobke. Prikázal mi, aby som skoro ráno tento list dal jeho otcovi. A strasnou smrťou sa mi vyhrázal, ak sa vrátim a budem ho sledovať.

Princ. Daj mi ten list. Chcem sa na neho pozrieť. Kde je grófov sluha, ktorý vzbudil stráze? Pane, čo robil vás pán na tomto mieste?

Sluha. Prisiel kvetinami obloziť Júliin hrob. Prikázal mi zostať opodiaľ a tak som i spravil. Niekto vsak prisiel so svetlom a otvoril hrobku. Pri súboji mu môj pán podľahol. Tak som utekal priviesť stráze.

Princ. Tento list dokazuje bratove slová. priebeh ich lásky. Keď sa dozvedel o jej smrti, ako píse, kúpil si jed od chudobného lekárnika, prisiel zomrieť do tejto hrobky, vedľa Júlie si ľahnúť. Kde sú tí nepriatelia? Kapulet, Montek, pozrite, vasa nenávisť ako bič bola, az nebesá nasli spôsob ako vase sťastie láskou zabiť! A ja, zatvárajúc nad vami oči, uz dvoch príbuzných som stratil. Vsetci sme potrestaný.

Cap. Ó, brat Montek, podaj mi ruku. To je mojej dcéry vdovské veno, viac ziadať nemôzem.

Mon. Ja ti vsak dám viac. Vztýčim jej sochu s čistého zlata. Pokým Verona bude pod svojím meno známa, dovtedy ju bude zdobiť pravda a vernosť Júlie.

Cap. A Rómeo sa bude vedľa nej skvieť - úbohá obeť nasej nenávisti.

Princ. Chmúrny mier dnesné ráno prinieslo. Slnko pre smútok ani hlavu nevystrčí. Poďme rýchlo, máme čo o tejto smutnej veci rozprávať. Niekorým odpustiť a druhých potrestať. Svet nikdy nespatril zalostnejsí príbeh, nez je tento o Júlii a jej Rómeovi.

 

                               Odídu.

 

 

Koniec.

 

Z anglického originálu prelozil: Jozef Hránek.













Document Info


Accesari: 2571
Apreciat:

Comenteaza documentul:

Nu esti inregistrat
Trebuie sa fii utilizator inregistrat pentru a putea comenta


Creaza cont nou

A fost util?

Daca documentul a fost util si crezi ca merita
sa adaugi un link catre el la tine in site

Copiaza codul
in pagina web a site-ului tau.




Coduri - Postale, caen, cor

Politica de confidentialitate

Copyright © Contact (SCRIGROUP Int. 2019 )