ALTE DOCUMENTE
|
|||||||||
Úvod do metód SP
1. Vysvetlite pojem metóda, metodológia a metodika SP, delenie metód, delenie na makro, mezo, mikro - hranice medzi týmito metódami
Metóda - je to určitý spôsob, postup, cesta ako alebo akým dosiahneme určitý cieľ, výsledok. Aj súhrn krokov ako postupovať v konkrétnej práci s klientom. Citlivé pouzívanie metód nám určuje úspesnosť SP s klientom. Ak ku klientovi pristupujeme necitlivo, dosiahneme opačný výsledok. Môzeme stratiť dôveru klienta, môzeme ho poskodiť, stráca dôveru k soc. pracovníkovi. SPr. by mal byť na správnom mieste, v pravý čas, správne zvoliť metódy, vedieť akceptovať vôľu klienta aj potrebu klienta = úspesnosť práce soc. pracovníka.
Výber a pouzívanie metód je vzdy na soc. pracovníkovi.
Kazdý klient si vyzaduje individuálny prístup a postup. SPr. by nemal skĺzavať do rutiny, mal by ovládať paletu metód, ktorú prispôsobuje potrebám klienta.
Metodológia - je to vedecký postup. Náuka o metóde. Je to veda ktorá skúma metódy uplatňované v procese nadobúdania vedeckého poznania.
Metodika - znamená súhrn pracovných spôsobov a metód v určitej oblasti.
Delenie metód:
3 kategórie metód, ktoré vyuzívame v SP
1. metódy pouzívané vo vsetkých vedných odboroch alebo vedeckých disciplínách vrátane soc. práce
Analýza - určitý rozbor, vseobecná výskumná metóda, rozoberá nejaký jav alebo predmet, je to myslienkové rozčlenenie objektu na jeho prvky a samostatné skúmanie týchto prvkov .
Syntéza - opak analýzy. Čo sme v analýze rozobrali. Je to určité zlučovanie alebo zlúčenie.Je to myslienkové spojenie súčiastok súčiastok alebo javu do jedného celku. Je aj skúmanie javov a predmetov ako jednej jednoty.
Indukcia - je to stanovovanie vseobecných téz a zákonov na základe zovseobecnenia preskúmaných javov. Je opak dedukcie.
Dedukcia - Opak indukcie. Je to logické odvodzovanie jednotlivého prípadu alebo záver zo vseobecných poznatkov. Od jednotlivého k vseobecnému a od vseob. k jednotlivému.
Empirické metódy - stavanie na praxi
Vseobecné výskumné metódy
Progresívne metódy
2.skupinou metód sú metódy vyuzívané vo viacerých vedných disciplínách vrátane SP
hodnotenie
rozhovor
zázitkové metódy
sociometrické metódy
heuristické metódy - niečo objavujú
metóda optimálnej komunikácie - veľmi dôlezitá pre soc. pracovníka
metóda kauzálnych atribúcii - príčinných súvislosti
3. Metódy vlastné sociálnej práci
Druhy metód: (delenie z časového hľadiska)
a) klasické metódy, ktoré označujeme ako soc. prácu s jednotlivcom - (prípadová soc. práca),
soc. práca so skupinou a s komunitou
b) medzi moderné metódy patrí sociálny manazment , soc. projektovanie, soc. plánovanie.
Z demografického hľadiska: delíme metódy soc. práce:
s deťmi,
mládezou,
dospelou populáciou,
soc. práca s občanmi vyssieho veku,
soc. soc. práca s muzmi a SP so zenami.
Delenie podľa príslusnosti k určitému etniku: rómovia
Marginálne skupiny
SP s etnickými skupinami
Podľa určitého statusu:
soc. práca s nezamestnanými
bezdomovcami
neprispôsobivými
s migrantmi
etnickými skupinami
Delenie podľa druhu vykonávanej činnosti:
sociálne sluzby
sociálne poradenstvo
sociálna prevencia
sociálno-právna ochrana
supervízia
soc. dávky a soc. poistenie
soc. diagnostika a soc. výskum
krízová a sociálna intervencia (zásah soc. pracovník)
soc. terapia
sprostredkovávanie sluzieb
posudzovanie potrieb klientov
vzdelávanie profesionálov (soc. pracovníkov, ktorí pracujú s klientom)
Podľa miesta vykonávanej činnosti:
terénna soc. práca- vykonáva priamo v teréne
institucionálna soc. práca - ÚPSVR, Mestský úrad, Domov dôchodcov, detské domovy
komunitnú soc. prácu - regionálna,
ambulantná soc. práca - v ambulancii - klient sám prichádza a ziada o poradenstvo, linka dôvery,
Prvý dojem si robíme nasimi zmyslami. Nemáme právo usudzovať iba z prvého dojmu.
Vzdy je potrebné analyzovať, čo môj prvý dojem hovorí. Averzia nám nemôze hatiť prácu.
Metódy pozorovania a metódy rozhovoru
Myslené este nie je povedané, povedané este nie je počuté, počuté este nie je pochopené, pochopené este nie je akceptované, akceptované este nie je chcené, chcené este nie je vykonané, vykonané este nie je uchované. - Martin Scherpner.
Overovať si správnosť dedukcie, správnosť toho čo nám klient hovorí. Overovať si , čo nám sprostredkoval neverbálne.
Často sme pri rozhovore s klientom ovplyvňovaní tým, čo sme prezili sami. Musíme vedieť analyzovať, čo človek potrebuje.
Máme prispôsobovať metódy a formy práce potrebám násho klienta.
Mikro - práca s jednotlivcom
mezo - práca so skupinou
makro - práca s komunitou alebo s celou spoločnosťou.
Hrubá čiara medzi týmito úrovňami sa nedá urobiť, tieto formy a metódy sa prelínajú .
Pri prvom stretnutí s klientom musíme vedieť pozorovať - vnímanie toho, čo vidíme, čo nám tá druhá osoba vysiela. Pozorovanie má za cieľ vnímanie potrieb človeka.
Rozhovor sa začína - začiatok, jadro, záver.
Pravidlá rozhovoru
Pri poradenskom rozhovore treba vedieť poskytovať spätnú väzbu a vedieť ju aj prijímať.
Pravidlá poskytovanie a prijímania spätnej väzby - z materiálov z minulého roku.
2. Etapy soc. práce a vyuzívanie metód v rámci týchto etáp
Etapa evidencie - je etapou prvého kontaktu s klientom. Táto etapa slúzi k tomu, aby sa sociálny pracovník dozvedel, kde vidí klient svoj problém. V tejto etape je potrebné nájsť spoločný jazyk. Len keď sme presvedčení, ze máme spoločnú tému, môzeme pokračovať.
Etapa diagnostická - zisťuje a hľadá príčinu vzniku soc. problému. Identifikujeme problém. Soc. pracovník vyuzíva rozhovor, sociálnu anamnézu (zisťovanie rôznych príčin, ktoré sa týkajú problému klienta), metódu analýzy (vyuzívanie rôznych analýz od lekárov), vytváranie hypotézy (prečo k tomu doslo). Táto etapa je často aj etapou dojednávania a kontraktu.
Etapa navrhovania riesenia - je dôlezitý dialóg, aby vychádzali informácie od klienta, Soc. pracovník hľadá moznosti spolupráce s klientom, a snazíme sa o určitý súlad predstáv klienta.
Etapa intervencie - zásahu, terapie - liečenia - uplatňuje sa siroká skála metód SP. Jedná sa o aktívnu etapu, kedy uz navrhujeme určitý zásah, liečenie toho klienta. Aj dobrá rada niekedy pomôze, aby nasiel cestu riesenia svojho problému. Efektívnosť, uzitočnosť a úspesnosť nasich stretnutí sa zisťuje pri tejto etape. Je to najnáročnejsia etapa.
Etapa zaznamenávania a dokumentácie - Je to etapa overovania účinnosti nasej činnosti. Dokumentácia je dôlezitá aj pre prípadné moznosti ďalsej intervencie smerom ku klientovi.
3. Etapy prípadovej sociálnej práce - vznik terapeutického vzťahu, prvá návsteva
Prípadová sociálna práca je zalozená na presvedčení, ze cielenými krokmi a vhodným pôsobením na klienta je mozné objasniť, zmierniť a aj odstrániť sociálne "vykoľajenie" človeka. Cieľom prípadovej sociálnej práce je zmena chybných zivotných postojov klienta a jeho schopností riesiť primeranou a spoločensky prijateľnou formou svoje osobné, rodinné a spoločenské problémy.
Etapa sociálnej evidencie - základom tejto etapy je prvý kontakt sociálneho pracovníka a klienta. Tento moment je ovplyvňovaný dvomi faktormi:
prostredím, v ktorom vzťah vzniká
spôsobom, ako vznikne.
Cieľom tejto etapy je vytvorenie atmosféry dôvery, ktorá je základom úspesnej práce s klientom, a získanie základných informácií o probléme klienta. V tejto etape by mal sociálny pracovník zistiť, čo od neho klient očakáva a či jeho očakávania sú v súlade s charakterom jeho problému.
V etape diagnostickej prebieha:
diagnostikovanie príčin problému,
získavanie komplexných informácií o vzniku a priebehu problému klienta.
Základnou metódou práce s klientom je v tejto etape rozhovor.
Etapa plánovania terapie - v tejto etape soc. pracovník vypracuje sociálnu diagnózu, t.j. určí príčiny problému, dopad problému na klienta a spôsob sociálneho zásahu, ktorý sa v danom prípade pouzije. Sociálny zásah - spôsob terapie, čize riesenie problému.
Etapa terapeutická - etapa riesenia problému. Terapia prebieha buď v rovine vzťahu klient a sociálny pracovník, alebo v spolupráci s inými odborníkmi, ktorých môze sociálny pracovník kontaktovať.
Etapa ukončenia terapie - je momentom, kedy sa končí terapia. V mnohých prípadoch klient odchádza zo starostlivosti soc. pracovníka, pretoze dôvod kontaktu zanikol tým, ze problém sa vyriesil.
Vznik terapeutického vzťahu medzi klientom a soc. pracovníkom
Úspesný a efektívny priebeh práce s klientom ovplyvňuje mnozstvo faktorov. Veľmi dôlezitým faktorom je spôsob vzniku vzťahu klient a sociálny pracovník. Od formy a spôsobu prvého kontaktu zálezí, ako sa bude vyvíjať práca s klientom, aký bude ich vzájomný vzťah a aké budú výsledky práce. Najoptimálnejsia je situácia, keď klient prichádza sám, pretoze zvyčajne má ozajstný záujem o pomoc a je ochotný spolupracovať. Najťazsie sa pracuje s klientmi, ktorí odmietajú pomoc.
Jedným z najdôlezitejsích momentov pri prvom kontakte je vymedzenie podmienok spolupráce, jasné formulovanie problému a aj toho, čo klient od soc. pracovníka očakáva.
Prvá návsteva u klienta
Soc. pracovník by si mal na prvú návstevu zvoliť správny čas: na základe toho, či klient pracuje, alebo je doma. Pri prvej návsteve by mal vedieť, čo potrebuje zistiť, aké informácie chce získať a čo je hlavným dôvodom návstevy klienta v jeho domácom a rodinnom prostredí.
Prvá návsteva je väčsinou informačná. Dôlezitou súčasťou návstevy je aj získavanie informácií z neverbálnych prejavov klienta, ako napr. jeho pohľad, gestikulácia, mimika.
Soc. pracovník si môze vsímať aj to, ako klient býva, či je jeho domácnosť čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi.
Komplexné setrenie
Informácie získané pri návsteve klienta, kompletizuje a spracováva soc. pracovník do komplexného setrenia sociálnej situácie klienta. Komplexné setrenie sa opiera o tieto body:
- struktúra rodiny - aký typ rodiny má klient, či je úplná, neúplná, rozvrátená, kto ju tvorí, mená a základné informácie o členoch rodiny, dôvody rozvratu rodiny, celkový charakter rodiny.
- ekonomické pomery - príjem klienta, náklady na domácnosť, zvlástne náklady na zdravotnú starostlivosť, zivotná úroveň, sociálna odkázanosť.
- bytové pomery - kde klient býva, v akom byte, v akých podmienkach, aká je domácnosť, či je čistá a udrziavaná, či deti majú vlastné lôzko, či majú vytvorené podmienky na prípravu do skoly a na hru, či byt svojimi rozmermi zodpovedá počtu členov rodiny.
- zdravotné a hygienické pomery - zdravotný stav klienta a členov rodiny, dusevné choroby, vázne úrazy, dedičné poruchy, rôzne postihnutia členov rodiny.
- výchovné pomery - kto sa stará o deti, aký typ výchovy sa uplatňuje, výchovné problémy v rodine a ich riesenie, vzdelanie, záujmy, problémy v skole, prospech, poruchy správania u detí.
- sirsie prostredie klienta - príbuzenské vzťahy, pracovné prostredie, susedské vzťahy, priateľstvá, komunikácia s prostredím.
- celkové zhodnotenie - tu sa celkovo hodnotí sociálna situácia klienta, je to záverečné zhodnotenie, ktoré pomáha soc. pracovníkovi v etape plánovania terapie.
Psychogenetický rozbor
Odhaľuje súbor skutočností a tých procesov, ktoré spôsobili sociálne "vykoľajenie" klienta. Má dve časti:
Psychogenetický rozhovor umozňuje klientovi rozprávať o jeho zivote, uvoľniť napätie, hodnotiť určité situácie po čase. Základom tejto formy práce s klientom je pomôcť mu vytvoriť si realistický pohľad na sociálnu situáciu a motivovať ho k zmene nesprávnych postojov v zivote. Klient musí cítiť, ze soc. pracovníkovi môze dôverovať.
Typy sociálnej intervencie
Na základe získaných informácii, ich analýzy a hodnotení pripravuje soc. pracovník taký výchovný program, ktorý klientovi pomôze vyriesiť jeho problém. Na jeho vyriesenie je potrebné pouziť vhodný sociálny zásah a primeranú sociálnu intervenciu.
Typy soc. intervencie:
Instrukcia - je to direktívny typ intervencie, zalozený na príkazoch, zákazoch a návodoch na určité správanie. Pouzíva sa najčastejsie u klientov nesamostatných.
Komentár - tento typ intervencie je zalozený na vyjadrovaní postoja soc. pracovníka k situácii klienta.
Otázky - kladenie otázok dáva klientovi moznosť odpovedať a pri odpovedi aj uvazovať o tom, čo klient hovorí. Je vhodný pre uzavretých klientov.
Rezonancia - jej základom je počúvanie klienta a jeho podporovanie verbálnou aj neverbálnou formou zo strany soc. pracovníka.
Agenda soc. pracovníka
Keďze informácie o klientovi sú často z rôznych zdrojov, je nutné, aby soc. pracovník dokázal viesť dokumentáciu klienta, základom ktorej je spis klienta.
Spis klienta je označený základnými údajmi, ku ktorým patrí: meno, priezvisko, dátum narodenia, adresa, číslo spisu, dôvod sociálnej starostlivosti.
Základom spisu klienta sú záznamy o práci s klientom. V tejto časti dokumentácie sú závery, správy a záznamy, ktoré vypracuje soc. pracovník na základe získaných informácií. Do tejto časti dokumentácie patria tieto záznamy: záznam z prvej návstevy u klienta, záznam o komplexnom setrení, osobná, rodinná a sociálna anamnéza klienta, sociálna diagnóza, psychogenetický rozbor.
4. Proces komunikácie - koho, čo, komu, ako, pozorovanie
Komunikácia je proces odovzdávania informácií od človeka k človeku, prostredníctvom ktorého je mozné sociálne konanie.
Proces komunikácie prebieha podľa tejto klasickej schémy: kto - čo - komu - ako -s akým efektom
Kto - komunikátor, jedinec alebo skupina, od ktorej vychádza informácia,
Čo - informácia, odovzdávanie významov
Komu - recipient, jedinec alebo skupina, ktorej je určená informácia,
Ako - kanál, prostriedok, ktorý svojim charakterom má schopnosť preniesť informáciu
S akým efektom - účinnosť, k akej reakcii po prijatí tejto informácie dochádza.
Sociálny pracovník v úlohe komunikátora, mal by:
- sa dokázať primerane dusevne naladiť,
- zabezpečiť vhodnosť situácie a prostredia,
- zabezpečiť, aby priestor a miesto boli bez rusivých momentoch,
- vymedziť si dostatok času
- vedieť posúdiť, či je klient pripravený na obsah, ktorý mu chce odovzdať,
- zosúladiť výraz tváre, gestiku, tón reči s obsahom hovoreného,
- akceptovať svoje práva aj práva klienta, teda byť asertívny,
- byť empatický.
Sociálny pracovník v úlohe recipienta by mal:
- pohotovo prejavovať aktívny postoj,
- uvedomiť si vzdialenosť, zóny, ponúknuť rovnocennú úroveň postoja,
- vedieť ponúknuť zrakový kontakt a dynamický výraz tváre,
- zdrziavať sa nedočkavých pohybov,
- verbálne aj neverbálne prejaviť aktívne počúvanie.
Úlohou soc. pracovníka je vyťaziť čo najviac oznamovaných informácií a správne desifrovať ich význam. Je dôlezité:
Vedieť aktívne počúvať - načúvať klientovi - znamená neprejavovať zlozvyky, ktoré sa vyskytujú pri počúvaní. A to,
- keď prejavujeme netrpezlivosť
- keď nase myslienky predbiehajú hovoriaceho
- keď si myslíme, ze vieme, čo nám chce povedať, a preto počúvame len čiastočne,
- keď sa často rozptyľujeme, nie sme sústredení na obsah
- keď sa nase myslienky túlajú
- keď sa niekedy bránime pochopiť zmysel, lebo slová hovoriaceho nás ohrozujú,
- keď sme "hluchí" vďaka emóciám a citom (keď nás rozprávajúci začína rozčuľovať alebo privádzať do nadsenia, komponujeme protiútok alebo pochvalu)
- keď radsej hovoríme sami.
Pri rozhovore s klientom je efektívnejsie menej hovoriť. Keď hovoríme, nepočúvame, keď nepočúvame, nedozvieme sa, keď nie sme informovaní, nevieme, o čo ide, keď nevieme, o čo ide, nemôzeme ani kvalifikovane pomáhať.
Křivohlavý proces aktívne počúvanie rozdeľuje do troch fáz:
a) Reflexia - počúvanie, čo partner hovorí, zvazovanie a spracovávanie hovoreného a vlastná reflexia odovzdaná partnerovi.
b) Empatia - počúvanie aj videnie toho, čo partner prezíva.
c) Rozhodnutie - načúvanie zámerom partnera, jeho snahám a smerovaniu.
2. Vedieť pracovať s otázkami pri riadení rozhovoru - otázky je potrebné formulovať jasne a pre klienta zrozumiteľne. Je dôlezité vyhnúť sa manipulatívnym otázkam a otázkam, ktoré nedávajú priestor na odpoveď.
3. Doceniť prvý kontakt s klientom - soc. pracovník má profesionálny záujem motivovať klienta, zaangazovať ho. Je dôlezité klienta privítať, oslovovať ho menom, uvoľniť atmosféru a začať témou, ktorú klient sám chce a je pre neho príťazlivá. Je dôlezité, aby bol klient informovaný o to, čo môze od danej institúcie očakávať.
4. Doceniť ukončenie rozhovoru - pri závere rozhovoru zrekapitulujeme nás rozhovor, komentujeme riesenia a nápady. Spolu s klientom si vymedzíme cesty, čo vsetko pre posun svojho problému môze klient sám urobiť. Dohodneme budúce stretnutie.
5. Doceniť význam a pôsobenie prostredia - na sociálnych klientov pôsobí prostredie, v ktorom riadime rozhovor. Napr. Preplnená chodba, kde sa nedá ani sadnúť, nevytvára predpoklady k následnej efektívnej komunikácii.
5. Zlyhávanie komunikácie - verbálna, neverbálna, 12 zátarasov, spätná väzba
K chybám komunikácie dochádza pri nedodrzaní pravidiel. V soc. práci dochádza k chybám aj preto, ze slová nemajú vzdy jednoznačný význam. Keď zlyháva komunikácia v človeku samotnom, zlyháva aj komunikácia s ostatnými ľuďmi. Chyba, ktorej by sa mal sociálny pracovník vyhnúť, je: tendencia hodnotiť, moralizovať, súhlasiť alebo nesúhlasiť s výrokmi sociálneho klienta, pouzívať direktívny spôsob komunikácie.
Gordon vymedzil 12 zátarasov komunikácie:
Je uzitočné, keď soc. pracovník chápe prekázky v komunikácii, ktoré sú na strane klienta. Klient môze byť duchom neprítomný, počuje len fakty a nechápe súvislosti, je v časovej tiesni, nechce počuť, nie je pripravený vypočuť si skutočnosti, s ktorými nesúhlasí.
Neverbálna komunikácia - pouzíva prostriedky neslovné. Pri neverbálnej komunikácii si navzájom odovzdávame svoje emócie, nálady, postoje, afekty. Pomocou neverbálnej komunikácie vytvárame u druhého obraz, dojem o tom, "kto som".
Hlavné neverbálne prostriedky pouzívané človekom:
mimika - výraz tváre
gestika - pohyby rúk
posturika - pozície tela, poloha tela
haptika - dotyky medzi komunikujúcimi
proxemika - vzdialenosť medzi komunikujúcimi
paralingvistika - neverbálne aspekty jazyka
1. Mimika - je výrazom tváre a komunikáciou prostredníctvom tváre. Najvýznamnejsiu úlohu zohrávajú oči, ústa. Mimika zdôrazňuje a podfarbuje reč alebo ju môze aj celkom nahradiť. Zrakový kontakt vyjadruje záujem o partnera. Vyhýbanie sa zrakovému kontaktu je obyčajne výrazom toho, ze človek nemá záujem rozvíjať komunikáciu s druhým človekom.
2. Gestika - pohyby rúk, nôh, celého tela. Gestami klient komunikuje svoje prezívanie, neistotu, radosť, sklamanie, uzavretosť, smútok, apatiu atď.
3. Posturika - teda poloha tela, môze byť lezérna, otvorená, uzavretá. Úzkosť a neistota klienta sa prejaví aj v tom, ako a kde si sadne.
4. Haptika - dotyky, napr. komunikácia formou podávania rúk. Význam dotykovej komunikácie spočíva v spojitosti s ďalsími neverbálnymi prejavmi.
5. Proxemika - umiestnenie účastníkov komunikácie v priestore. Sú styri zóny vzdialenosti:
- intímna - 20-45 cm
- osobná - 60-120 cm
- sociálna - 2-3 m
- verejná - nad 3 m
6. Paralingvistika - modulácia hlasu, tón, zafarbenie hlasu, tempo reči, pauzy, preťahovanie, skracovanie slov.
Spätná väzba
- je to forma odovzdávania informácií, ako sa správame my a ako dokázeme prijímať spätnú väzbu od klienta, okolia, najblizsích
Pravidlá pre toho kto spätnú väzbu vysiela:
1. Je dôlezité nahrádzať vlastné domnienky informáciami, treba povedať, nie iba sa domnievať. Odvolaj sa vzdy na konkrétne správanie v konkrétnej situácii, kedy bolo správanie správne. Nezovseobecňovať, je potrebné hovoriť konkrétne.
2. Over si svoje pozorovanie s názormi iných
3. Spätnú väzbu podaj spôsobom, ktorý pomáha
4. Spätnú väzbu podaj čo najskôr - aktuálnosť spätnej väzby. (treba upozorniť včas, po roku by to uz nebolo vhodné)
5. V spätnej väzbe sa vystríhaj morálneho odsúdenia - nehodnotím, nemoralizujem, neodsudzujem spätnou väzbou, chcem pomáhať, povzbudzovať.
6. Spätnú väzbu ponúkaj ale nevnucuj, netrvaj na jej prijatí
7. V spätnej väzbe buď otvorený a vecný
8. Uznaj ak sa mýlis
Pravidlá pre toho, kto spätnú väzbu prijíma:
1. Uvedom si koľko spätných väzieb prijímas, či málo alebo veľa.
2. Uvedom si, či más sklon k odporovaniu - či som moc citlivá na seba, či to nepovazujem hneď za kritiku, výsmech.
3. Uvedom si, či más sklon chápať spätnú väzbu alebo len falosne predstieras porozumenie spätnej väzby.
4. Uvedom si, či más sklon k protiútoku,
5. Uvedom si, či spätnú väzbu prijímas len naoko alebo ju prijímas v skutočnosti.
6. Uvedom si, či spätnú väzbu prijímas nekriticky bez overenia - musíme mať vlastný rozum, aby to nebolo manipulovanie s nami, aby to bolo objektívne.
7. Over si platnosť spätnej väzby
8. Na spätnej väzbe hľadaj ďalsie reakcie vo svojom správaní (či nemôzeme na vlastnom správaní niečo zmeniť k lepsiemu).
6. Poruchy hraníc vzťahov soc. pracovník a klient
Úlohou soc. pracovníka je poskytnúť klientovi primeranú empatiu so snahou doviesť ho k prijatiu situácie, v ktorej sa ocitol. Pri tomto prístupe klient cíti pochopenie a uspokojenie potrieb, s ktorými prisiel za soc. pracovníkom. Ide o potrebu porozumenia, potrebu dôlezitosti a akceptovania jeho osobnosti a jeho problému, potreby cítiť, ze je u odborníka, ktorý mu dokáze a chce pomôcť.
Existuje viac tendencií, ktoré narúsajú pozadované hranice vzťahu v sociálnej práci:
Zo strany pracovníka ide o tieto tendencie:
a) Rozsirovanie vlastných hraníc - je viditeľná vtedy, keď sa soc. pracovník prílis angazuje vo svojej práci. Zvyčajne sa vyskytne u pracovníkov, ktorí nie sú si istí sami sebou, prípadne sa cítia osamelí. V podstate vlastné problémy chcú vyriesiť prílisným pomáhaním. Výsledkom sú dve podoby rozsirovania hraníc:
- neprimeraná kontrola nad klientom - klient stráca moznosť vyjadriť sa k rieseniu vlastnej problémovej situácie, nie je respektovaný ako autonómna osobnosť a jeho práva sú porusované
- obetovanie sa pre klienta - u soc. pracovníka ide o mylné presvedčenie, ze klient nie je schopný samostatne konať a je úplne závislý na sociálnom pracovníkovi. Takto sa oslabuje a prehlbuje klientova závislosť a nesamostatnosť.
b) Nepriepustnosť hraníc - uzavretý človek, sociálny klient, s výrazne prejavovaným odstupom a chladom môze síce pôsobiť ako silná, neohroziteľná osobnosť, v skutočnosti ide vsak len o snahu zakryť vnútornú zraniteľnosť a citlivosť. U soc. pracovníka sa môze táto tendencia v správaní objaviť pri jeho obave z vlastných depresií a zraniteľnosti.
c) Splynutie s klientom - k takejto situácii správania sa ku klientovi dochádza vtedy, keď sa empatia soc. pracovníka premení na súcit, záplavu ľútosti, smútku, pobúrenia a úzkosti z klientovho nesťastia. V takomto prípade soc. pracovník uz nie je schopný správne precítiť, reálne vnímať problém, zostať sám sebou, mať nadhľad nad situáciou a dokázať klientovi pomôcť.
d) Prístup z povinnosti - tento prístup ku klientovi je častý u tých pracovníkov, ktorí svoju prácu nevykonávajú z vnútorného presvedčenia a osobného záujmu, ale ju berú ako rutinné vykonávanie poverených úloh a právomocí, ktoré im vyplývajú z ich pracovnej pozície. Je veľmi malá pravdepodobnosť, ze pri takomto prístupe bude klient pracovníkovi dôverovať.
Tendencie k poruchám vzťahu zo strany klienta
Ide tu o správanie sa klienta voči soc. pracovníkovi, ktorým klient chce narusiť komunikáciu a budovanie vzťahu medzi ním a soc. pracovníkom. Z tohto pohľadu môzu vzniknúť tieto situácie:
a) Klient "manipulátor" - ide o klientovu snahu ovládať soc. pracovníka. V tejto situácii je zvlásť náročné, aby pracovník neuhol zo svojej pozície a udrzal optimálnu hranicu vzťahu.
b) Citová naviazanosť - táto porucha hrozí u citovo labilných, slabých, úzkostných klientov, u ktorých vlastná problémová sociálna situácia vyvoláva bezradnosť a stavia ich do pozície nesamostatných jedincov, úplne neschopných a plne odkázaných na pomoc soc. pracovníka. Klient sa stáva závislým od pomoci.
7. Metódy soc. práce so skupinou - psychoterapia, socioterapia, soc. učenie
Soc. práca pri práci so skupinou vyuzíva teoretické i praktické poznatky psychológie, predovsetkým klinickej psychológie, psychoterapie a reedukácie, pedagogickej psychológie, psychológie osobnosti, sociálnej psychiatrie, sociológie, sociálnej a resocializačnej pedagogiky.
V teórii sa rozlisujú skupiny primárne, zlozené z malého počtu ľudí, ktorých členovia sa stretávajú a ovplyvňujú bezprostredne. K podstate malej spoločenskej skupiny patrí týchto sesť základných znakov:
- tvoria ju tri alebo viac osôb, ktoré majú spoločné ciele,
- členovia sú spojení trvalými záväzkami,
- členovia skupiny sa navzájom poznajú,
- komunikujú vzdy tvárou v tvár,
- utvárajú spoločenské normy, ktoré sú záväzné pre správanie vsetkých členov skupiny,
- predpokladom dosahovania spoločných cieľov je vzájomná závislosť sociálnych rol, ktoré podmieňujú organizáciu skupinového zivota, trvanie úloha a činností.
V sekundárnych skupinách, ktoré sú aj početnejsie, sa spravidla kritérium vzájomného poznávania a interakcie nespĺňa (napr. osadenstvo nemocnice).
Referenčná skupina - zdruzuje ľudí, ktorí majú sklon prijímať jej postoje, vzorce správania, jej standardnú komunikáciu, teda sa s ňou identifikujú (napr. kluby abstinujúcich od alkoholu, drog).
Terapeutická skupina - má za cieľ liečiť členov tejto skupiny.
Psychoterapia - liečba psychologickými prostriedkami. Snahou je skúmanie ľudského vedomia a toho, ako toto vedomie existuje v specifických podmienkach.
Skupinová psychoterapia vyuzíva sa dynamika skupiny a väčsinou sa členovia skupiny poznajú.
Činnostná skupinová psychoterapia - sa najčastejsie vyuzíva u detí (hra, ručné práce, maľovanie). Terapeut členov skupiny neobmedzuje, podporuje ich činnosť a konanie, akceptuje, čo robia a dokázu.
Analytická skupinová psychoterapia - skupinová analýza. Vyuzíva slovné vyjadrenie, ktoré sa voľne asociuje.
Metóda pouzívaná najčastejsie - skupinový rozhovor - je to určité skupinové sedenie, rozhovor na určitú tému, ktorý je buď problémom len jedného alebo je problémom vsetkých.
Medzi speciálne metódy skupinovej psychoterapie patrí:
- psychodráma - ide vzdy o konkrétnu situáciu, ktorú jeden člen prezil a nastolil daný problém.
- sociodráma - ide skôr o hranie určitých spoločenských konfliktov. Umelo sa nastoľuje problém. Člen skupiny hrá sám seba v určitých situáciách a osoby jeho okolia hrajú ďalsí členovia skupiny. Na konci sociodrámy sa často menia roly.
Rodinná psychoterapia - pouzíva sa pri dysfunkčných rodinách, kde rodina zlyháva pri svojich funkciách. Dôlezité je vedieť analyzovať, čo sa vynorí pri rodinnej terapii, zistiť jednotlivé vzťahy členov rodiny, odhaliť ak sú nevhodným spôsobom obsadené úlohy v rodine (matka za otca). Jednou z efektívnych metód je tímová rodinná terapia. V nej skupina terapeutov vstupuje počas dvoch dní do kontaktu s rodinou.
Socioterapia - lieči ľuďmi a vzťahmi v prostredí, v ktorom sa klient nachádza. Jej úlohou je posilniť, obnoviť a udrzať pacientov záujem o reálny spoločenský zivot a reálne vzťahy v ňom.
Socioterapeutický klub - pomáha pri doliečovaní ľudí. Cieľom doliečovania je stabilizovať odvyknutie od alkoholu, drogy.
Sociálne učenie - pri ňom napodobňujeme správanie sa iných ľudí alebo si upevňujeme to, čo sme sa predtým naučili. Podporou môze byť odmena alebo trest. Pri sociálnom učení si jedinec v styku s druhý človekom alebo skupinou osvojuje zručnosti, spôsoby a postoje potrebné k styku s inými. Deje sa to najčastejsie prostredníctvom základných foriem sociálneho učenia.
Prvou formou je napodobňovanie, kde človek preberá spoločenské názory a postoje, spôsob zivota.
Druhou formou je sociálne upevňovanie, kde sa pouzíva buď sociálna odmena (pochvala, uznanie) alebo sociálne trestanie (odmietanie, vyhrázky).
Treťou formou je učenie sa identifikáciou, kde ide o stotoznenie sa s človekom, ku ktorému má jedinec kladný vzťah.
Aktívne sociálne učenie - je dôlezitá aktivita klienta - sám sa chce zmeniť, učiť. Cieľom aktívneho soc. učenia je zvysovanie kompetencie človeka. Ide o sociálnu kompetenciu - ako dokázeme komunikovať, správať, začleňovať sa do spoločnosti.
Aktívne sociálne učenie programové - cieľom je zvýsenie pohotovosti a rýchlosti riesenia modelových konfliktov a ich originalita. (alkoholici).
Linka dôvery - je jeden z nástrojov pomoci človeku pri náhlych psychických poruchách, pri osobných konfliktoch, v citovej osamelosti, v manzelskom, rodičovskom, rodinnom zivote. Je to krízová intervencia pre ľudí, ktorí nemajú odvahu inak poziadať o pomoc.
8. Metódy práce s komunitou - aké komunity poznáme, aké metódy, postupnosť metód,
Slovo komunita pochádza z latinského slova communitas, čo znamená spoločenstvo, pospolitosť, obec, ale tiez spoločné nazívanie ľudí.
Komunitná sociálna práca - vyuzíva metódy, ktoré sa vyuzívajú v individuálnej aj skupinovej soc. práci. Vyuzívame vsetky metódy práce s jednotlivcom aj so skupinou.
Rozoznávame dve formy komunity - regionálnu a duchovnú
Regionálna komunita - obyvatelia tejto komunity:
- majú charakteristické citové, intelektuálne a kultúrne vzťahy s ostatnými členmi komunity,
- majú konkrétne vzťahy k miestu bydliska,
- môze ich viazať spoločný osud
- sú v podobnej ekonomickej situácii
- majú podobné etické normy a hodnoty.
Duchovná komunita - charakteristická je tým, ze členovia sa nemusia poznať, ale spája ich určitý cieľ, záujmy (cirkev).
Ďalej môzeme rozlisovať tieto formy komunity:
tradičnú
historicky prechodnú
súčasnú
postmodernú
Tradičná komunita - bola charakteristická týmito znakmi:
- mala jednoznačne vymedzený priestor, a tým bola ľahko odlísiteľná od iných komunít,
- medzi príslusníkmi komunity boli mnohoraké príbuzenské vzťahy
- komunita bola schopná uspokojiť vsetky potreby svojich členov, a to prevazne z vlastných zdrojov,
- komunita často vystupovala ako mocensky suverénny celok
- zo spoločenského zivota v komunite vyplývala určitá príbuznosť hodnotovej orientácie jej členov.
Historicky prechodná komunita - je hospodársky a sociálne sebestačná, ale mocensky je závislá.
Súčasná komunita - nie je sebestačná po ziadnej stránke, ale v rámci nej je este stále mozné uspokojiť vsetky potreby jednotlivcov aj celých domácností. (mestské, predmestské a dedinské lokality).
Postmoderné komunity - vytvárajú ľudia podobne zmýsľajúci, duchovne spriaznení. Nie je nutná mocenská autonómia, sociálna alebo hospodárska sebestačnosť, ba dokonca ani lokálna báza.
Stratégia práce s komunitou
Medzi hlavné strategické ciele práce s komunitou patrí:
- vytvorenie siete vzájomnej pomoci, t.j. vzájomnej opory a starostlivosti v rámci komunity, ktorú vytvárajú členovia rodiny, príbuzní, priatelia, susedia v rámci medziľudských vzťahov nevyhnutných na existenciu v danej spoločnosti.
- zapojenie dobrovoľníkov do činnosti konkrétnej sociálnej práce prostredníctvom nevládnych dobrovoľných záujmových organizácií.
- posilnenie susedskej pomoci
- decentralizácia niektorých formálnych sluzieb sociálnej pomoci do blízkeho susedstva existujúceho sociálneho problému.
Komunitná sociálna práca postupne prechádza takmer vsetkými etapami sociálnej práce:
- etapa získavania informácií - získavajú sa prvé a základné informácie, ktoré komunitu definujú zo sociálneho, demografického, ekonomického a iného hľadiska,
- etapa kvantifikácie a kvalifikácie sociálneho problému - v tejto etape je podstatné zistiť hlavný sociálny problém, ktorý je z hľadiska členov komunity a celej spoločnosti najzávaznejsí
- etapa navrhovania projektu sociálnych opatrení - navrhované opatrenia, rozsah a metódy ich realizácie sú konzultované a analyzované v komunite,
- etapa realizácie sociálnych opatrení - úlohou soc. pracovníka v tejto etape je koordinovať spoluprácu komunity a jej členov s realizátorom, ktorý sociálne opatrenia realizuje.
- etapa vyhodnotenia efektov sociálnych opatrení - je etapou posúdenia efektívnosti realizovaného projektu pri riesení sociálneho problému v teréne.
- etapa rehabilitácie pôvodných sociálnych javov, ak boli spoločensky ziadúce - cieľom je odstrániť alebo aspoň zmierniť následky sociálnych problémov do takej miery, aby bola zabezpečená spoločenská sebestačnosť daného subjektu.
- etapa prevencie sociálno-patologických javov, prípadne ich recidívy
9. Aktívne sociálne učenie
ASU je programom pre cieľavedomé, zámerné zdokonaľovanie určitých sociálnych schopností a zručností človeka. Pri ASU sa človek aktívne a vedome podieľa na analýze svojej činnosti i činnosti skupiny, socioterapeutického klubu. Učí sa poznávať nedostatky svojej činnosti i činnosti skupiny. Cieľom ASU je zvysovanie sociálnej kompetencie človeka.
Existujú viaceré modifikácie ASU:
Aktívne sociálne učenie programové - (autor - J. Sedlák) - teoretických východiskom je sociálna psychológia a psychológia učenia. Cieľom je zvýsenie pohotovosti a rýchlosti riesenia modelových konfliktov a ich originalita.
Autoregulačný a senzitivizačný tréning - (autor V. Kovačič) - predstavuje systematický postup sebapoznávania a autoregulácie konania.
Aktivizujúce proglémové didaktické metódy - (autor - M. Borák) - súbor aktivizujúcich vyučovacích metód.
Metóda aktívneho sociálneho učenia - (autori - J. Linhart, I. Perlaki) - riesenie nespecifických problémových situácií metódou skupinovej terapie.
Nácvik spolu s videozáznamom -
Sociálnopsychologický tréning - (autori - S. Hermochová, J. Koznár, J. Sedláček)
Výcvik tvorivosti - (autor - J. Hlavsa)
Poradenský výcvik - (autori - P. Veleminská, K. Eliás)
Sociálnopsychologický výcvik - cieľom je rozvoj sociálnych dimenzií osobnosti
Tréning výkonovej motivácie - (autor - F. Man) cieľom je zvýsenie výkonu u ziakov, studentov a sportovcov.
10. Metóda sociálnej práce - hranie rolí a metóda incidentu
Metóda hrania roly - pri nej prideľujeme určitú rolu členom skupiny, klientom, ktorí sa majú vziť do tejto roly, majú sa správať tak, ako by sa správala tá osoba. Táto metóda sa často vyuzíva pri nácviku sociálnych pracovníkov. Hranie roly, vlastnej roly pomáha zlepsiť porozumenie samého seba.
Metóda incidentu - vyuzíva sa pri skupinovej terapii. Nácvik neobvyklej sociálnej situácie bez potrebných informácií o tejto situácií. Jej podstatou je nácvik zručnosti soc. pracovníkov. Cieľom je naučiť správne sa rozhodovať aké informácie sú potrebné na riesenie soc. situácie. Riadi supervízor - je jediný, ktorý vie informácie o probléme, ostatní nie.
11. Metóda soc. práce - brainstorming a paradoxný brainstorming
Brainstorming je to útok na problém alebo úlohu, ktorý stojí pred nami, ktorý treba vyriesiť. Platia tu určité pravidlá -
- kazdý člen skupiny sa musí podieľať
- vsetky nápady sú vítané - aj absurdné
- nápady sa majú vyjadrovať čo najspontánnejsie
- vymýsľanie a fantazírovanie členov skupiny sa priam vyzaduje
- hodnotenie a kritika sú zakázané
- vsetky nápady sa zapisujú.
Paradoxný brainstorming - búrka nápadov, ako tomu zabrániť (napr. nie ako oslavu zorganizovať, ale ako oslave zabrániť). Snazíme sa niečo neuskutočniť.
12. Metóda soc. práce - arteterapia
Arteterapia - liečenie kreslením, maľovaním, modelovaním - liečenie spontánnou umeleckou tvorbou. Táto metóda je vhodná pre skupinovú soc. prácu. Nie je dôlezitá kvalita, alebo umelecká hodnota diela, ale to čo tým chce klient vyjadriť. Podporuje často samouzdravujúce procesy u klienta. Často pomáha pri pochopení vzťahov, nájsť vnútorné moznosti, ako riesiť problém, pomáha nájsť silu na riesenie problému, pomáha pochopiť prostredie v ktorom zijeme. Je nevyhnutným predpokladom aktívne zapojenie sa klienta. Uzavretý klient je pre túto metódu predurčený. Je to jedinečné seba vyjadrenie na základe neverbálnych prostriedkov komunikácie.
13. Metóda soc. práce - mediácia
Mediácia je určité sprostredkovanie, konsenzus, dohovor. Pri mediácií vstupuje do problému tretí človek. Napr. keď sa manzelia hádajú o majetok pri rozvode - tretia osoba môze poradiť. Ide o pokojné vyriesenie problému. Mediátor je soc. pracovník. Mediátor musí byť nestranný. Je zodpovedný za proces a nie za výsledok mediácie.
Mediácia - princíp konstruktívneho riesenia problému, soc. pracovník (mediátor) sa snazí počúvať, nájsť kompromis tak, aby nebolo ublízené násmu klientovi, dospieť k čo najlepsiemu rieseniu. Nestrannosť je hlavný princíp. Dávať pozor, aby bola vyvázenosť oboch strán. Ku konstruktívnemu rieseniu problémov je mozné zadávať klientom aj domáce úlohy.
14. Metóda soc. práce - biblioterapia
Liečenie knihou. Rozprávame sa o tom, čo sme prečítali. Rozprávanie o prečítanom, rozprávať o fiktívnych hrdinoch na základe čoho robíme analýzu ako napr. vplývajú na klienta vlastnosti jednotlivých hrdinov knihy.
|
